TURZOVKA - SLOVENSKÝ LURD?
Už prešlo vyše dvadsať rokov od podivuhodných udalostí, ktoré sa údajne odohrali na vrchu Okrúhla pri Turzovke na Slovensku. Mestečko Turzovka leží v povodí rieky Kysuce, päť kilometrov od moravskej hranice. Lesnou cestou s prudkým
stúpaním môžete sa dostať na vrch Okrúhla, vysoký 1024 metrov nad morom. Dospelému človekovi treba poldruhej hodiny, aby sa z Turzovky dostal na Okrúhlu. Na ceste sa stretá s mnohými prekážkami, ktoré spomaľujú jeho výstup:
tu sú vyvalené korene stromov, tam zasa spadnuté balvany a v čase dažďov veľké mláky. Už sám výstup na Okrúhlu vyžaduje od človeka nemalé sebazaprenie a
obetu.1. júna roku 1958 sa na tomto vrchu údajne zjavila Panna Mária hájnikovi Matúšovi Lašutovi. Udalosť vyvolala v tom čase veľký rozruch na okolí, ba aj v zahraničí. Komunisti sa usilovali celú vec násilne potlačiť ako silný prejav
náboženstva, proti ktorému už viac rokov bojovali všetkými prostriedkami, čo mali poruke. Zakazovali ľuďom chodiť na Okrúhlu, stavať tam oltáriky, ozdobovať ich kvetmi a spoločne sa tam modliť. Často sa stávalo, že v noci nevereckí
ľudia znesvätili oltáriky, postrhávali obrazy zo stromov, na ktoré ich zavesili nábožní pútnici. Ale aj napriek týmto barbarským spôsobom výčinov komunistickej mládeže Turzovka neprestala priťahovať nielen okolitý ľud zo Slovenska a zo susednej Moravy, ale aj ľudí z cudziny, najmä Rakúšanov, Američanov, Belgičanov, Luxemburčanov, Švajčiarov, Maďarov a Nemcov. O Turzovke vyšlo už
niekoľko knižočiek a brožúrok vo viacerých rečiach. Vo švajčiarskom nakladateľstve Christiana - Verlag v Stein am Rhein vyšlo aj francúzske
vydanie. Ďalšie brožúrky vyšli v češtine, nemčine, maďarčine a v taliančine. Z
času na čas aj v slovenských novinách v cudzine objavili sa viaceré články o
Turzovke od krajanov, ktorí boli na návšteve na rodnom Slovensku a zašli aj do
Turzovky. Ja sám som napísal kapitolu o Turzovke v knižočke Slovensko moje
(str. 93-112). Keďže viacerí krajania, medzi nimi aj niektorí kňazi, ma
žiadali, aby som napísal niečo o Turzovke podľa jestvujúcich prameňov, veľmi
rád som sa podujal na túto úlohu. A to tým viac, lebo priamo zo Slovenska
prichádzajú správy, že «s Turzovkou treba seriózne rátať...» 1. júna 1978 bolo
dvadsiate výročie zjavenia. V ten deň bol štvrtok. Bolo tam asi tisíc ľudí. V
nasledujúce dni — sobota a nedeľa — až niekoľko tisíc. Ľudia sa tam v tichosti
modlia, konajú si pobožnosti, spievajú polohlasne mariánske piesne, piesne k
Božskému Srdcu a piesne pútnické. Zo štyroch prameňov čerpajú vodu, o ktorej sa
tvrdí, že má liečivé účinky. Stále sa stáva veľa uzdravení: niektoré sú
nenápadné, iné hodné dôkladnejšieho vyšetrenia. To je však teraz úplne nemožné.
Najdôležitejšie je však náboženské obnovenie a prehlbovanie. Mnohí ľudia
chodievajú sem aj viackrát do roka poďakovať sa za dobrodenia. Po obrátení
robia prísne pokánie ... Na mieste zjavenia je hlavný oltárik medzi stromami -
smrekmi so sochou Panny Márie. Na iných miestach sú zasa menšie oltáriky s
obrazmi, soškami, krížmi, prinesenými z domov. Priestor okolo oltára je vždy
čistý. Ráno sa niekedy konštatuje zničenie alebo poškodenie oltárov, obrazov a
sôch. Zakaždým sa však znova postavia a prinesú nové ... Je tiež zistené, že o
Turzovke hovoril aj Páter Pio krátko pred svojou smrťou v priaznivom zmysle:
«Načo chodíte za mnou, keď tam máte miesto, kde môžete obsiahnuť uzdravenie ...
?» Všetky účinky Božej milosti nevyzerajú tak ako «Deus ex machina», ani ako
senzácie, ako čudné úkazy, ale predovšetkým ako ustavičné volanie a výzva k
pokániu a vyznávaniu viery na mieste, ďalekom od hluku sveta. Tieto najnovšie
správy o Turzovke potvrdzuje aj istý návštevník v časopise Jednota (12. júla
1978, str. 10): «V roku 1958 na
Slovensku na Trojičnú nedeľu zjavila sa nad kríčkom bielych ruží biela krásna
Panna Mária s ružencom, podobná ako v Lurde. Zjavila sa na vrchu jedľovej hory
pri Turzovke. Takto svedčil a vypovedal hájnik Matúš, keď prechádzal 'pri obrázku'
Matky ustavičnej pomoci. Keď sa pomodlil a ozdobil obrázok kvetmi, zjavila sa
mu táto Božia Posolkyňa a ukázala mu mapu sveta s následkami veľkých premien.
Keď po čase hájnika Matúša polícia zavrela, objavili sa na mieste zjavenia
pramienky vody. Mnohí chorí veriaci sa po použití vody uzdravili. Preto niekto
pod horou pri moste rieky Kysuce postavil tabuľku s nápisom “ Nový Lurd “.
Veriaci návštevníci k úcte Božej Matky postavili na tomto posvätnom mieste
oltárik so strieškou a na oltár umiestnili krásnu drevorezbu Panny Márie. Ľudia
sa modlia a mnohí zapaľujú tiež sviečky pri oltári. Vedľa stojí veľký drevený
kríž, ozdobený vždy kvetmi. Jeden z týchto krížov vraj hodili neprajníci na
oheň. Aj naproti rôznym ťažkostiam a prekážkam ľud si toto miesto opatruje a má
v úcte. Povolenie postavenia kaplnky na tomto mieste miestne úrady
nedali.» Takto opísal náš krajan svoju
návštevu v Turzovke. Prv, ako by sme
vypočuli samého vizionára Matúša Lašuta o tom, čo videl, počul a zažil na
Okrúhlej 1. júna 1958, všimneme si niekoľko riadkov, ktoré sa objavili v
slovenskej tlači, hlavne v týždenníku Slovenská obrana. Tento časopis, ktorý
medzitým už zanikol, dával hodne miesta listom svojich čitateľov. Mnohí naši
krajania radi do neho písali o svojich zážitkoch. Boli to jednoduché, ale milé
spomienky nášho skromného slovenského ľudu.
Keďže na Slovensku komunistický režim nedovolil nič publikovať o
udalostiach v Turzovke, spomienky krajanov, uverejnené v Slovenskej obrane, sú
nám tým milšie. «Mám niekoľko poznámok v
článku istej ženičky, ktorá opísala pútnické miesto pri Turzovke — píše jeden
náš krajan z New Yorku. — Ja som tiež tam bol. Videl som, že veľa ľudí tam
putuje, zvlášť na sviatky Panny Márie ... Poväčšine prichádzajú z Moravy
autobusom a v našej obci, vo Vysokej, sa zastavia na sv. omšu, lebo na mieste
zjavenia sväté omše sa neodbavujú. Bohužiaľ, ja som tam nevidel postavenú
žiadnu kaplnku. Videl som len oltárik s obrazom Panny Márie okrášlený
kvetinami. Ale i ten oltárik im spálili akýsi spustli ľudia. Tak mi to aspoň
vyprávali ľudia, s ktorými som tam šiel. Jeden komunista mi tam rozprával, že
jeho matka bola napolo slepá; lekári jej nedávali nijakú nádej, že bude vidieť.
On, jej syn, vtedy šiel na miesto zjavenia a doniesol jej odtiaľ vody. Ona si
ňou umyla oči a naskutku sa jej zrak vrátil. Ten komunista mi to osobne
rozprával, keď bral vodu do veľkého krčaha...»
Dlhší článok o turzovskej hore a o Lašutovi, ktorému sa údajne zjavila
Panna Mária, napísala istá naša krajanka v Slovenskej obrane:
stúpaním môžete sa dostať na vrch Okrúhla, vysoký 1024 metrov nad morom. Dospelému človekovi treba poldruhej hodiny, aby sa z Turzovky dostal na Okrúhlu. Na ceste sa stretá s mnohými prekážkami, ktoré spomaľujú jeho výstup:
tu sú vyvalené korene stromov, tam zasa spadnuté balvany a v čase dažďov veľké mláky. Už sám výstup na Okrúhlu vyžaduje od človeka nemalé sebazaprenie a
obetu.1. júna roku 1958 sa na tomto vrchu údajne zjavila Panna Mária hájnikovi Matúšovi Lašutovi. Udalosť vyvolala v tom čase veľký rozruch na okolí, ba aj v zahraničí. Komunisti sa usilovali celú vec násilne potlačiť ako silný prejav
náboženstva, proti ktorému už viac rokov bojovali všetkými prostriedkami, čo mali poruke. Zakazovali ľuďom chodiť na Okrúhlu, stavať tam oltáriky, ozdobovať ich kvetmi a spoločne sa tam modliť. Často sa stávalo, že v noci nevereckí
ľudia znesvätili oltáriky, postrhávali obrazy zo stromov, na ktoré ich zavesili nábožní pútnici. Ale aj napriek týmto barbarským spôsobom výčinov komunistickej mládeže Turzovka neprestala priťahovať nielen okolitý ľud zo Slovenska a zo susednej Moravy, ale aj ľudí z cudziny, najmä Rakúšanov, Američanov, Belgičanov, Luxemburčanov, Švajčiarov, Maďarov a Nemcov. O Turzovke vyšlo už
niekoľko knižočiek a brožúrok vo viacerých rečiach. Vo švajčiarskom nakladateľstve Christiana - Verlag v Stein am Rhein vyšlo aj francúzske
vydanie. Ďalšie brožúrky vyšli v češtine, nemčine, maďarčine a v taliančine. Z
času na čas aj v slovenských novinách v cudzine objavili sa viaceré články o
Turzovke od krajanov, ktorí boli na návšteve na rodnom Slovensku a zašli aj do
Turzovky. Ja sám som napísal kapitolu o Turzovke v knižočke Slovensko moje
(str. 93-112). Keďže viacerí krajania, medzi nimi aj niektorí kňazi, ma
žiadali, aby som napísal niečo o Turzovke podľa jestvujúcich prameňov, veľmi
rád som sa podujal na túto úlohu. A to tým viac, lebo priamo zo Slovenska
prichádzajú správy, že «s Turzovkou treba seriózne rátať...» 1. júna 1978 bolo
dvadsiate výročie zjavenia. V ten deň bol štvrtok. Bolo tam asi tisíc ľudí. V
nasledujúce dni — sobota a nedeľa — až niekoľko tisíc. Ľudia sa tam v tichosti
modlia, konajú si pobožnosti, spievajú polohlasne mariánske piesne, piesne k
Božskému Srdcu a piesne pútnické. Zo štyroch prameňov čerpajú vodu, o ktorej sa
tvrdí, že má liečivé účinky. Stále sa stáva veľa uzdravení: niektoré sú
nenápadné, iné hodné dôkladnejšieho vyšetrenia. To je však teraz úplne nemožné.
Najdôležitejšie je však náboženské obnovenie a prehlbovanie. Mnohí ľudia
chodievajú sem aj viackrát do roka poďakovať sa za dobrodenia. Po obrátení
robia prísne pokánie ... Na mieste zjavenia je hlavný oltárik medzi stromami -
smrekmi so sochou Panny Márie. Na iných miestach sú zasa menšie oltáriky s
obrazmi, soškami, krížmi, prinesenými z domov. Priestor okolo oltára je vždy
čistý. Ráno sa niekedy konštatuje zničenie alebo poškodenie oltárov, obrazov a
sôch. Zakaždým sa však znova postavia a prinesú nové ... Je tiež zistené, že o
Turzovke hovoril aj Páter Pio krátko pred svojou smrťou v priaznivom zmysle:
«Načo chodíte za mnou, keď tam máte miesto, kde môžete obsiahnuť uzdravenie ...
?» Všetky účinky Božej milosti nevyzerajú tak ako «Deus ex machina», ani ako
senzácie, ako čudné úkazy, ale predovšetkým ako ustavičné volanie a výzva k
pokániu a vyznávaniu viery na mieste, ďalekom od hluku sveta. Tieto najnovšie
správy o Turzovke potvrdzuje aj istý návštevník v časopise Jednota (12. júla
1978, str. 10): «V roku 1958 na
Slovensku na Trojičnú nedeľu zjavila sa nad kríčkom bielych ruží biela krásna
Panna Mária s ružencom, podobná ako v Lurde. Zjavila sa na vrchu jedľovej hory
pri Turzovke. Takto svedčil a vypovedal hájnik Matúš, keď prechádzal 'pri obrázku'
Matky ustavičnej pomoci. Keď sa pomodlil a ozdobil obrázok kvetmi, zjavila sa
mu táto Božia Posolkyňa a ukázala mu mapu sveta s následkami veľkých premien.
Keď po čase hájnika Matúša polícia zavrela, objavili sa na mieste zjavenia
pramienky vody. Mnohí chorí veriaci sa po použití vody uzdravili. Preto niekto
pod horou pri moste rieky Kysuce postavil tabuľku s nápisom “ Nový Lurd “.
Veriaci návštevníci k úcte Božej Matky postavili na tomto posvätnom mieste
oltárik so strieškou a na oltár umiestnili krásnu drevorezbu Panny Márie. Ľudia
sa modlia a mnohí zapaľujú tiež sviečky pri oltári. Vedľa stojí veľký drevený
kríž, ozdobený vždy kvetmi. Jeden z týchto krížov vraj hodili neprajníci na
oheň. Aj naproti rôznym ťažkostiam a prekážkam ľud si toto miesto opatruje a má
v úcte. Povolenie postavenia kaplnky na tomto mieste miestne úrady
nedali.» Takto opísal náš krajan svoju
návštevu v Turzovke. Prv, ako by sme
vypočuli samého vizionára Matúša Lašuta o tom, čo videl, počul a zažil na
Okrúhlej 1. júna 1958, všimneme si niekoľko riadkov, ktoré sa objavili v
slovenskej tlači, hlavne v týždenníku Slovenská obrana. Tento časopis, ktorý
medzitým už zanikol, dával hodne miesta listom svojich čitateľov. Mnohí naši
krajania radi do neho písali o svojich zážitkoch. Boli to jednoduché, ale milé
spomienky nášho skromného slovenského ľudu.
Keďže na Slovensku komunistický režim nedovolil nič publikovať o
udalostiach v Turzovke, spomienky krajanov, uverejnené v Slovenskej obrane, sú
nám tým milšie. «Mám niekoľko poznámok v
článku istej ženičky, ktorá opísala pútnické miesto pri Turzovke — píše jeden
náš krajan z New Yorku. — Ja som tiež tam bol. Videl som, že veľa ľudí tam
putuje, zvlášť na sviatky Panny Márie ... Poväčšine prichádzajú z Moravy
autobusom a v našej obci, vo Vysokej, sa zastavia na sv. omšu, lebo na mieste
zjavenia sväté omše sa neodbavujú. Bohužiaľ, ja som tam nevidel postavenú
žiadnu kaplnku. Videl som len oltárik s obrazom Panny Márie okrášlený
kvetinami. Ale i ten oltárik im spálili akýsi spustli ľudia. Tak mi to aspoň
vyprávali ľudia, s ktorými som tam šiel. Jeden komunista mi tam rozprával, že
jeho matka bola napolo slepá; lekári jej nedávali nijakú nádej, že bude vidieť.
On, jej syn, vtedy šiel na miesto zjavenia a doniesol jej odtiaľ vody. Ona si
ňou umyla oči a naskutku sa jej zrak vrátil. Ten komunista mi to osobne
rozprával, keď bral vodu do veľkého krčaha...»
Dlhší článok o turzovskej hore a o Lašutovi, ktorému sa údajne zjavila
Panna Mária, napísala istá naša krajanka v Slovenskej obrane:
«Ja som s ním osobne hovorila roku 1966, tiež roku 1967, keď som tam bola na púti.
Vtedy som sa dozvedela, ako sa to zjavenie stalo... Na tom vrchu bol na jednom strome zavesený krásny obraz Matičky Božej. Keď on šiel do služby, viackrát vzal kvety a vodu a ozdobil obraz Matky Božej. Pred desiatimi rokmi raz tiež doniesol vo váze kytičku a kľačiac pred obrazom sa modlil. Ako sa tak vrúcne modlil, odrazu nevedel, čo je s ním ... bol vo vytržení. Začul hlasy, krásne ako anjelské a zbadal, že Matička je živá, hovorí k nemu; podala mu svätý ruženec a povzbudila ho, aby len chodil na sv. prijímanie a aby si svoj hnev krotil, najmä aby nebol zlý k svojej manželke, lebo že ona veľa preto trpí. Napokon ho ubezpečila, že ho čaká krásne miesto v nebi.
Vtedy som sa dozvedela, ako sa to zjavenie stalo... Na tom vrchu bol na jednom strome zavesený krásny obraz Matičky Božej. Keď on šiel do služby, viackrát vzal kvety a vodu a ozdobil obraz Matky Božej. Pred desiatimi rokmi raz tiež doniesol vo váze kytičku a kľačiac pred obrazom sa modlil. Ako sa tak vrúcne modlil, odrazu nevedel, čo je s ním ... bol vo vytržení. Začul hlasy, krásne ako anjelské a zbadal, že Matička je živá, hovorí k nemu; podala mu svätý ruženec a povzbudila ho, aby len chodil na sv. prijímanie a aby si svoj hnev krotil, najmä aby nebol zlý k svojej manželke, lebo že ona veľa preto trpí. Napokon ho ubezpečila, že ho čaká krásne miesto v nebi.
Odvtedy je Lašut skutočne tichý, dobrácky človek, každý deň chodí do Turzovky na svätú omšu a sväté prijímanie; a šiel by, aj keby sekery padali. Pri bráne domu má postavený krásny kríž, pred ktorým stále horí malé svetielko. V byte má krásnu lurdskú jaskyňu, osvetlenú dookola a pri nej je klavír, na ktorom krásne hrala jeho 15-ročná dcérka. Mne osobne povedal pred dvoma rokmi, že ľudstvo nezachráni nikto iný, len a len Panna Mária. A ona vyprosí svetu aj pokoj, i
keď aj sto rokov bude treba na to čakať, ale predsa bude svetový mier... O jednom uzdravení môžem aj ja správu podať. Keď sme schádzali z hory, dole,
tesne pred horou postálo auto. Vyšla z neho pekná, slušne oblečená mladá osoba.
Jedna z nás ju poznala a pozdravila: «Pani doktorka, už zasa idete?» Ona odpovedala:
«Však viete, sľúbila som Matičke Božej za jej veľkú milosť!» Keď odišla, naša
spoločnica nám vysvetlila, že ona je lekárka, mala rakovinu a vtedy urobila
sľub Panne Márii, že koľkokrát pôjde na turzovskú svätú horu k nej, vždy pôjde
bosá. Aj chodila bosá, aj sa vyliečila. Videli sme, že aj vtedy išla bosá a
veru tie chodníky boli dosť štrkovité... Vlani sa už povrávalo, že na
turzovskej svätej hore bude slovenský Lurd. Toľko som videla osobne na svätej
hore v Turzovke.» Tu máme jednoduché opisy turzovských udalostí z pera našich
krajanov, ktorí pri návšteve rodného Slovenska navštívili aj toto povestné
miesto. Ďalšie podrobnosti o udalostiach
v Turzovke preberáme zo slovenského rukopisu a z viacerých brožúrok, ktoré
vyšli v iných rečiach, a dostali sa nám do rúk.
keď aj sto rokov bude treba na to čakať, ale predsa bude svetový mier... O jednom uzdravení môžem aj ja správu podať. Keď sme schádzali z hory, dole,
tesne pred horou postálo auto. Vyšla z neho pekná, slušne oblečená mladá osoba.
Jedna z nás ju poznala a pozdravila: «Pani doktorka, už zasa idete?» Ona odpovedala:
«Však viete, sľúbila som Matičke Božej za jej veľkú milosť!» Keď odišla, naša
spoločnica nám vysvetlila, že ona je lekárka, mala rakovinu a vtedy urobila
sľub Panne Márii, že koľkokrát pôjde na turzovskú svätú horu k nej, vždy pôjde
bosá. Aj chodila bosá, aj sa vyliečila. Videli sme, že aj vtedy išla bosá a
veru tie chodníky boli dosť štrkovité... Vlani sa už povrávalo, že na
turzovskej svätej hore bude slovenský Lurd. Toľko som videla osobne na svätej
hore v Turzovke.» Tu máme jednoduché opisy turzovských udalostí z pera našich
krajanov, ktorí pri návšteve rodného Slovenska navštívili aj toto povestné
miesto. Ďalšie podrobnosti o udalostiach
v Turzovke preberáme zo slovenského rukopisu a z viacerých brožúrok, ktoré
vyšli v iných rečiach, a dostali sa nám do rúk.
Vizionár
Matúš Lašut
Matúš Lašut
Najprv
odpovieme na otázku, ktorá je na ústach všetkých čitateľov: kto je Matúš Lašut,
ktorému sa údajne zjavila Panna Mária na Okrúhlej pri Turzovke?
odpovieme na otázku, ktorá je na ústach všetkých čitateľov: kto je Matúš Lašut,
ktorému sa údajne zjavila Panna Mária na Okrúhlej pri Turzovke?
Matúš
Lašut sa narodil vo Vysokej 10. apríla 1916. Mal ešte len štyri roky, keď mu
umrela matka vo veku 31 rokov. V rodine bez matky sa obyčajne nemá kto starať o
deti. Tak tomu bolo aj u Lašutov. Matúš nevychodil ani celú ľudovú školu. Do
školy chodil len dva roky. Bol taký chudobný, že nemal ani šlabikár ani písanky
ani ceruzky. To všetko mu musela požičiavať učiteľka. Keď Matúš dorástol
odišiel na Moravu za prácou. V Metylovciach blízo Frýdku našiel si zamestnanie
ako poľnohospodársky robotník u sedliaka Petra Kubalu. Tento nábožný sedliak sa
staral aj o jeho dušu. Keď mal Matúš 14 rokov, šiel na prvú spoveď a na prvé
sväté prijímanie. U Kubalov ostal až do vojenčiny. Po skončení vojenčiny roku
1941 sa oženil s Evou Marčíkovou a presťahoval sa do Turzovky, ktorá v tom čase
mala okolo 6 tisíc obyvateľov. Najprv pracoval ako lesný robotník. Roku 1956 sa
stal hájnikom. V čase zjavenia mal práve štyridsať rokov, najlepší mužský vek.
Mal štyri dcéry. Prvá však umrela hneď po narodení. Ostatné tri ešte žijú.
Najstaršia je už vydatá. Matúš Lašut je malej postavy, ale štíhly. Má celkom
jednoduché vzdelanie s mnohými nedostatkami. Už od malička bol však horlivým
ctiteľom Božej Matky . Vo svojom
skromnom domčeku, a to v každej miestnosti, či už v izbe, v komore alebo v
kuchyni má sošku Panny Márie, ktorú si úprimne uctieva. Pred soškou
Nepoškvrneného počatia sú vždy čerstvé kvety. Až do času zjavenia Matúš sa
nevedel modliť ruženec a nikdy ho ani nenosieval so sebou. K jeho hájnickým
povinnostiam patrila denná obchôdzka lesov.
Na jednom starom smreku od nepamäti visel obraz Božej Matky v drevenom
ráme. Matúš ho vždy ozdoboval lesnými kvetmi. Každý deň sa pri ňom zastavil a
pomodlil sa Otčenáš a Zdravas. Ani v zime nevynechal túto svoju dennú zastávku
a pobožnosť. jeho úprimnosť a jednoduchosť spojená so živou vierou v Boha musela sa tak zaľúbiť Božej Matke, že ho poctila svojím zjavením.
Lašut sa narodil vo Vysokej 10. apríla 1916. Mal ešte len štyri roky, keď mu
umrela matka vo veku 31 rokov. V rodine bez matky sa obyčajne nemá kto starať o
deti. Tak tomu bolo aj u Lašutov. Matúš nevychodil ani celú ľudovú školu. Do
školy chodil len dva roky. Bol taký chudobný, že nemal ani šlabikár ani písanky
ani ceruzky. To všetko mu musela požičiavať učiteľka. Keď Matúš dorástol
odišiel na Moravu za prácou. V Metylovciach blízo Frýdku našiel si zamestnanie
ako poľnohospodársky robotník u sedliaka Petra Kubalu. Tento nábožný sedliak sa
staral aj o jeho dušu. Keď mal Matúš 14 rokov, šiel na prvú spoveď a na prvé
sväté prijímanie. U Kubalov ostal až do vojenčiny. Po skončení vojenčiny roku
1941 sa oženil s Evou Marčíkovou a presťahoval sa do Turzovky, ktorá v tom čase
mala okolo 6 tisíc obyvateľov. Najprv pracoval ako lesný robotník. Roku 1956 sa
stal hájnikom. V čase zjavenia mal práve štyridsať rokov, najlepší mužský vek.
Mal štyri dcéry. Prvá však umrela hneď po narodení. Ostatné tri ešte žijú.
Najstaršia je už vydatá. Matúš Lašut je malej postavy, ale štíhly. Má celkom
jednoduché vzdelanie s mnohými nedostatkami. Už od malička bol však horlivým
ctiteľom Božej Matky . Vo svojom
skromnom domčeku, a to v každej miestnosti, či už v izbe, v komore alebo v
kuchyni má sošku Panny Márie, ktorú si úprimne uctieva. Pred soškou
Nepoškvrneného počatia sú vždy čerstvé kvety. Až do času zjavenia Matúš sa
nevedel modliť ruženec a nikdy ho ani nenosieval so sebou. K jeho hájnickým
povinnostiam patrila denná obchôdzka lesov.
Na jednom starom smreku od nepamäti visel obraz Božej Matky v drevenom
ráme. Matúš ho vždy ozdoboval lesnými kvetmi. Každý deň sa pri ňom zastavil a
pomodlil sa Otčenáš a Zdravas. Ani v zime nevynechal túto svoju dennú zastávku
a pobožnosť. jeho úprimnosť a jednoduchosť spojená so živou vierou v Boha musela sa tak zaľúbiť Božej Matke, že ho poctila svojím zjavením.
Matúš Lašut
v r . 1970
54 ročný
Lašút s manželkou a dcérami
Zjavenie Panny Márie
Bola nedeľa 1. júna 1958, sviatok Najsvätejšej Trojice. Matúš Lašut, jednoduchý, ale hlboko veriaci a nábožný muž , veľmi rád
by bol išiel ráno na svätú omšu na tento veľký sviatok, ale služobná povinnosť ho volala do lesa. Žaloval sa žene, že musí ísť do služby ešte aj v nedeľu, keď by sa slušalo ísť do kostola na sv. omšu. Manželka ho uspokojila tvrdiac, že najprv je povinnosť. Matúš ju poslúchol. Vybral sa teda na svoju každodennú obchôdzku lesov. Prešiel cez riečku Kysucu a potom pomaly kráčal horskou cestičkou na strmý Živčák . Keď prišiel k obrazu Panny Márie ustavičnej pomoci, ktorý tam bol od nepamäti — ľudia to miesto volali «pri obrázku» — zastal, ako to vždy robieval, aby sa trošku pomodlil a ozdobil obraz čerstvými poľnými
kvetmi. Chcel si práve kľaknúť na zem, ale keďže bolo práve po daždi, položil si pod koleno neveľký kameň, aby sa nezašpinil a začal sa modliť zvyčajný Otčenáš a Zdravas. Ku koncu modlitby si všimol, že na zemi okolo neho boli ruže, pekné biele ruže ... To ho prekvapilo. Neveril vlastným očiam. Kde by sa tu, na tomto vysokom mieste v hore, našli ruže? Keď zdvihol oči a prešiel nimi dookola, vo vzdialenosti asi 12 metrov videl, že tam boli ruže najvyššie.
Uprostred nich v ľahkej bielej hmle stála Pani, vysoká a štíhla, v nadživotnej veľkosti. Bola celkom mladá, usmievala sa, ale hneď nato jej pohľad sa stal prísny a veliteľský. Vyzerala veľmi krásna a bola oblečená ako Panna Mária v Lurde: v bielych šatách s modrým pásom. Ruky mala zopnuté; na ľavej strane jej v ruke visel ruženec. Tvár mala oválnu, až nápadne bielu. Na jej pravej strane akoby vetrík poodhrnul jemne závoj, splývajúci z hlavy. Lašut uzrel kadere jasne gaštanových vlasov. Celý zjav Panny dýchal vznešenou veľkosťou, ale aj nevýslovnou
dobrotou ... Lašut ani na chvíľu nezapochyboval, koho videl pred sebou.
Pochyboval o svojom zdravom rozume, ako sám poznamenáva, kedykoľvek rozpráva o tomto zjavení. Nikdy ani v sne mu neprišlo na um, že by sa jemu, takému jednoduchému, nevzdelanému a prostému mužovi mohla zjaviť Panna Mária ... Teraz však musel uznať, že neblúznil, ale že skutočne videl Božiu Matku. Necítil v sebe ani trošku strachu alebo nejakú obavu. Zjavenie prišlo tak ticho a nenápadne. Čím viac sa Lašut díval do tváre Panny, tým sa mu dala krajšia, vznešenejšia, majestátnejšia. Jej šaty boli jasne biele. Trblietali sa ako sneh na slnku. Celý výjav Panny vyžaroval nevýslovnú dôstojnosť a moc. Lašutovi sa zdalo, akoby ju všetko poslúchalo, všetko padalo pred ňou na zem. Videnie celkom zaujalo Lašuta. Stratil vládu nad sebou a cítil sa úplne v moci Panny. Neuvedomoval si nič iného okolo seba, iba
Pannu. Všetko ostatné akoby zmizlo a stratilo preňho význam. Lašutov duch bol celkom upútaný zjavením.
Pokus o znázornenie Lašutovho videnia
Lašut neskoršie výslovne zdôraznil, že najsvätejšia Panna mu nič nepovedala ústami, slovami. Svoje rozkazy mu dávala pohybom pravej ruky. A on im rozumel. Ukazováčkom pravej ruky ukázala najprv na zem po Lašutovej pravici. On sa tam
zadíval a zbadal, že celé priestranstvo s ružami je ohradené nízkym plotom, z ktorého boli odtrhnuté tri latky. Lašut si uvedomil, že plot by mal opraviť.
Vzal kladivko, visiace na plote a pribil tri latky. Tvár Panny prejavila nad tým uspokojenie. Dovtedy mala ruky zopnuté, teraz však pravou rukou uchopila ruženec — bol to veľký, prekrásny ruženec akoby z perál a diamantov — a
potriasla ním, hľadiac pritom na Lašuta. Ten sa strhol, lebo si uvedomil, že nemal pri sebe ruženec. Nikdy ho ani nenosil, ba nevedel sa ruženec ani modliť... Ale teraz na jemný rozkaz Panny urobil si predsavzatie, že sa ho bude modlievať. Zjavenie potom ukázalo prstom na obraz Panny Márie ustavičnej pomoci...
Lašut pozrel tým smerom, ale obraz tam už nevidel. Pochopil, že kde je Božia Matka osobne prítomná, tam netreba jej symbolov. Očami sa vrátil späť k Panne.
Tá mu pohybom ruky znova ukazuje, aby sa tam ešte raz a lepšie podíval. Lašut miesto obrazu uvidel teraz tam zemeguľu s presne vymedzenými hranicami vody a
pevniny, ale hranice jednotlivých štátov tam neboli zaznačené. Celá plocha zemegule bola pokrytá troma farbami: belasou, značiacou vodu, žltou,
znázorňujúcou roviny a zelenou, ktorá označovala hory a lesy. Pod zemeguľou sa objavila čierna tabuľa a na nej skrátené slová, začiatočné písmeny, alebo aj
celé vety, ktoré vysvetľovali Lašutovi premeny, dejúce sa na zemeguli. Lašut videl sedem premien, ktoré postupovali jedna za druhou akoby vo filme. Najprv sa objavila celá zemeguľa so všetkými svetadielmi. Toto rozumel: tak by vyzeral svet, keby sa ľudia nepolepšili a nechceli sa vrátiť k Bohu. Dve tretiny obyvateľov sveta, na červeno označené, majú sa stať obeťou katastrofy a tretina
má byť zachránená. Tá bola označená belasou farbou, ako znak osobitnej ochrany Panny Márie. Po celej zemeguli boli nápisy, ktorých obsah má Lašut vyjaviť len
Svätému otcovi. Hoci zjavenie to nehovorilo, predsa Lašut rozumel, že musí splniť tento príkaz: «Matej, oznám celému svetu, čo si videl!» Na konci prvého
zjavenia sa mu zdalo, akoby obloha bola klesala k zemi. V žiari svetla zazrel Krista a pri ňom kríž. Vo svojom vnútri počul hlas: «Keď splníš môj príkaz, dostaneš sa tam hore!» — a zjavenie ukázalo zreteľne na nebo. Lašut sa teraz
celý triasol. To bolo priveľa na jeho slabé ľudské srdce. Keď po čase prišiel k sebe, už nevidel nijaké zjavenie; na zemi však našiel ruženec. Zohol sa, zdvihol ho a na svoje veľké prekvapenie zistil, že sa ho vie modliť. Hneď sa
pomodlil celý slávnostný ruženec. Lašut si myslel, že zjavenie trvalo len minútku. Keď však počul, že zvony na kostole vo Vysokej vyzváňajú, bol celkom istý, že zjavenie trvalo celé tri hodiny. Keď sa vrátil domov, vyrozprával manželke, čo zažil. Ona tomu však nechcela veriť.
Vzal kladivko, visiace na plote a pribil tri latky. Tvár Panny prejavila nad tým uspokojenie. Dovtedy mala ruky zopnuté, teraz však pravou rukou uchopila ruženec — bol to veľký, prekrásny ruženec akoby z perál a diamantov — a
potriasla ním, hľadiac pritom na Lašuta. Ten sa strhol, lebo si uvedomil, že nemal pri sebe ruženec. Nikdy ho ani nenosil, ba nevedel sa ruženec ani modliť... Ale teraz na jemný rozkaz Panny urobil si predsavzatie, že sa ho bude modlievať. Zjavenie potom ukázalo prstom na obraz Panny Márie ustavičnej pomoci...
Lašut pozrel tým smerom, ale obraz tam už nevidel. Pochopil, že kde je Božia Matka osobne prítomná, tam netreba jej symbolov. Očami sa vrátil späť k Panne.
Tá mu pohybom ruky znova ukazuje, aby sa tam ešte raz a lepšie podíval. Lašut miesto obrazu uvidel teraz tam zemeguľu s presne vymedzenými hranicami vody a
pevniny, ale hranice jednotlivých štátov tam neboli zaznačené. Celá plocha zemegule bola pokrytá troma farbami: belasou, značiacou vodu, žltou,
znázorňujúcou roviny a zelenou, ktorá označovala hory a lesy. Pod zemeguľou sa objavila čierna tabuľa a na nej skrátené slová, začiatočné písmeny, alebo aj
celé vety, ktoré vysvetľovali Lašutovi premeny, dejúce sa na zemeguli. Lašut videl sedem premien, ktoré postupovali jedna za druhou akoby vo filme. Najprv sa objavila celá zemeguľa so všetkými svetadielmi. Toto rozumel: tak by vyzeral svet, keby sa ľudia nepolepšili a nechceli sa vrátiť k Bohu. Dve tretiny obyvateľov sveta, na červeno označené, majú sa stať obeťou katastrofy a tretina
má byť zachránená. Tá bola označená belasou farbou, ako znak osobitnej ochrany Panny Márie. Po celej zemeguli boli nápisy, ktorých obsah má Lašut vyjaviť len
Svätému otcovi. Hoci zjavenie to nehovorilo, predsa Lašut rozumel, že musí splniť tento príkaz: «Matej, oznám celému svetu, čo si videl!» Na konci prvého
zjavenia sa mu zdalo, akoby obloha bola klesala k zemi. V žiari svetla zazrel Krista a pri ňom kríž. Vo svojom vnútri počul hlas: «Keď splníš môj príkaz, dostaneš sa tam hore!» — a zjavenie ukázalo zreteľne na nebo. Lašut sa teraz
celý triasol. To bolo priveľa na jeho slabé ľudské srdce. Keď po čase prišiel k sebe, už nevidel nijaké zjavenie; na zemi však našiel ruženec. Zohol sa, zdvihol ho a na svoje veľké prekvapenie zistil, že sa ho vie modliť. Hneď sa
pomodlil celý slávnostný ruženec. Lašut si myslel, že zjavenie trvalo len minútku. Keď však počul, že zvony na kostole vo Vysokej vyzváňajú, bol celkom istý, že zjavenie trvalo celé tri hodiny. Keď sa vrátil domov, vyrozprával manželke, čo zažil. Ona tomu však nechcela veriť.
Ďalšie zjavenia
Lašut
tvrdí, že mal ešte ďalšie štyri zjavenia, a to 7. júna, 21. júna, 3. júla a 9. augusta 1958. Druhé zjavenie sa odohralo
takto: Obraz Panny Márie ustavičnej pomoci sa pri zjavení menil v určitý výjav.
Panna Mária nehovorila ústami, ale len výjavmi na obraze. Lašut videl celý svet
v hriechu. Zlo vo svete rástlo a rýchlo postupovalo. Lašut to vyrozumel zo
šírenia žltej farby a z ustupovania zelenej. Musel to byť hrozný obraz. Lašut
tvrdí, že všetky utrpenia sveta spolu nie sú ničím v porovnaní s hrozným
poznaním hriešnosti sveta.
tvrdí, že mal ešte ďalšie štyri zjavenia, a to 7. júna, 21. júna, 3. júla a 9. augusta 1958. Druhé zjavenie sa odohralo
takto: Obraz Panny Márie ustavičnej pomoci sa pri zjavení menil v určitý výjav.
Panna Mária nehovorila ústami, ale len výjavmi na obraze. Lašut videl celý svet
v hriechu. Zlo vo svete rástlo a rýchlo postupovalo. Lašut to vyrozumel zo
šírenia žltej farby a z ustupovania zelenej. Musel to byť hrozný obraz. Lašut
tvrdí, že všetky utrpenia sveta spolu nie sú ničím v porovnaní s hrozným
poznaním hriešnosti sveta.
V treťom zjavení žltá farba sa rozliala po celej zemeguli a z oblakov začal padať
ohnivý dážď. Nápis na tabuli znel: «Ak sa ľudia nepolepšia, prídu strašné
pohromy na jednotlivcov a na celé ľudské pokolenie.» Ľudia budú hynúť
rozličnými spôsobmi. Vo štvrtom zjavení Lašut videl pomocné prostriedky,
ktorými sa svet môže zachrániť. Je to pokánie za hriechy a modlitba, hlavne
svätý ruženec. Ale modlitba musí byť nábožná a vrúcna, lebo len tak možno
zadržať trestajúcu Božiu ruku. K modlitbe sa musia pripojiť aj dobré skutky,
nielen almužna, ale hlavne prejavy osobnej lásky k blížnemu. Panna Mária
rozhodne žiada, aby sa ľudia vyhýbali hriechu a konali dobré skutky.
ohnivý dážď. Nápis na tabuli znel: «Ak sa ľudia nepolepšia, prídu strašné
pohromy na jednotlivcov a na celé ľudské pokolenie.» Ľudia budú hynúť
rozličnými spôsobmi. Vo štvrtom zjavení Lašut videl pomocné prostriedky,
ktorými sa svet môže zachrániť. Je to pokánie za hriechy a modlitba, hlavne
svätý ruženec. Ale modlitba musí byť nábožná a vrúcna, lebo len tak možno
zadržať trestajúcu Božiu ruku. K modlitbe sa musia pripojiť aj dobré skutky,
nielen almužna, ale hlavne prejavy osobnej lásky k blížnemu. Panna Mária
rozhodne žiada, aby sa ľudia vyhýbali hriechu a konali dobré skutky.
Lašut
dlhší čas mlčal o všetkom. Nehovoril nikomu o tom, čo videl a zažil. Neskoršie
povedal, že jedine Panna Mária by ho mohla prinútiť, aby vyjavil, čo zažil.
Lašutove videnia trvali približne tri hodiny. Pri poslednom z nich Lašut videl
na tabuli nápis: ak vykoná všetko, čo sa od neho požaduje, dostane sa «tam
hore». Panna ukázala pritom prstom na nebo. Potom Lašut videl veľký trojuholník
so stranami asi desať metrov dlhými. V ňom stál Božský Spasiteľ, odetý v bielom
rúchu. Cez pravé rameno mal prehodený červený plášť. Po jeho ľavici bol úzkoramenný
kríž, vysoký ako jeho postava. Z Pána Ježiša vychádzala nesmierna veleba. Naraz
mu zo srdca vyšľahli tri ohnivé lúče ako šípy, z ktorých jeden zasiahol Lašuta.
Ten spadol tvárou k zemi. Prebral sa hlasom zvona, čo zvonil na poludňajšie
Anjel Pána.
dlhší čas mlčal o všetkom. Nehovoril nikomu o tom, čo videl a zažil. Neskoršie
povedal, že jedine Panna Mária by ho mohla prinútiť, aby vyjavil, čo zažil.
Lašutove videnia trvali približne tri hodiny. Pri poslednom z nich Lašut videl
na tabuli nápis: ak vykoná všetko, čo sa od neho požaduje, dostane sa «tam
hore». Panna ukázala pritom prstom na nebo. Potom Lašut videl veľký trojuholník
so stranami asi desať metrov dlhými. V ňom stál Božský Spasiteľ, odetý v bielom
rúchu. Cez pravé rameno mal prehodený červený plášť. Po jeho ľavici bol úzkoramenný
kríž, vysoký ako jeho postava. Z Pána Ježiša vychádzala nesmierna veleba. Naraz
mu zo srdca vyšľahli tri ohnivé lúče ako šípy, z ktorých jeden zasiahol Lašuta.
Ten spadol tvárou k zemi. Prebral sa hlasom zvona, čo zvonil na poludňajšie
Anjel Pána.
Potom Lašut znova stratil vedomie a ostal ležať na zemi asi tri hodiny. Neskoršie
povedal, že od toho dňa sa cítil vyliečený zo všetkých chorôb, hlavne z veľkého
kašľa, ktorý ho trápil už niekoľko rokov a o ktorom lekári vyhlásili, že je
nevyliečiteľný. Keď sa pozrel okolo seba, videl na zemi ruženec. Úctivo ho
zdvihol a pomyslel si, že to musí byť dar od Nepoškvrnenej Panny.
povedal, že od toho dňa sa cítil vyliečený zo všetkých chorôb, hlavne z veľkého
kašľa, ktorý ho trápil už niekoľko rokov a o ktorom lekári vyhlásili, že je
nevyliečiteľný. Keď sa pozrel okolo seba, videl na zemi ruženec. Úctivo ho
zdvihol a pomyslel si, že to musí byť dar od Nepoškvrnenej Panny.
Keď
potom pomaly zostupoval z hory, premýšľal, čo sa to s ním stalo. Bol kresťanom,
katolíkom, v nedeľu nikdy nevynechal svätú omšu bez vlastnej viny, modlieval sa
ráno i večer, zachovával pôst, nehrešil ani nepreklínal... To bolo všetko. Po
týchto videniach naraz zacítil, že to bol vlastne dosť «prázdny» život. Teraz
sa ho zmocnil ohromný hlad a smäd po Bohu, po jeho hlbšom poznaní, po
dôvernejšom spojení s ním. Túžil ísť na spoveď a pristupovať k svätému
prijímaniu častejšie ako doteraz. Najradšej by sa bol hneď rozbehol do kostola
a prijal Spasiteľa. Ale si uvedomil, že to nejde tak ľahko, že najprv mnoho
vecí musí dať do poriadku. Bolo mu jasné, že musí začať od seba, a to hneď a
dôkladne. Rozpamätal sa na prvé videnie. Tri latky, odtrhnuté z plota, sa mu
zdali byť chybami, alebo lepšie povedané, nedostatkami, ktoré by mal napraviť:
modlitba svätého ruženca, častejšie sväté prijímanie a priateľstvo so všetkými
ľuďmi. Lašut bol veľmi jednoduchý človek. Narodil sa vo Vysokej, v obci, ktorá
susedí s Turzovkou. Jeho matka mala iba 31 rokov, keď umrela. Otec sa však
dožil vysokého veku 72 rokov. Život bez matky vždy býva pre dieťa ťažký a
smutný. Azda preto od malička mal Lašut zvláštnu náklonnosť k nebeskej Matke,
Panne Márii. Často okrašľoval jej obrazy poľnými kvetmi...
potom pomaly zostupoval z hory, premýšľal, čo sa to s ním stalo. Bol kresťanom,
katolíkom, v nedeľu nikdy nevynechal svätú omšu bez vlastnej viny, modlieval sa
ráno i večer, zachovával pôst, nehrešil ani nepreklínal... To bolo všetko. Po
týchto videniach naraz zacítil, že to bol vlastne dosť «prázdny» život. Teraz
sa ho zmocnil ohromný hlad a smäd po Bohu, po jeho hlbšom poznaní, po
dôvernejšom spojení s ním. Túžil ísť na spoveď a pristupovať k svätému
prijímaniu častejšie ako doteraz. Najradšej by sa bol hneď rozbehol do kostola
a prijal Spasiteľa. Ale si uvedomil, že to nejde tak ľahko, že najprv mnoho
vecí musí dať do poriadku. Bolo mu jasné, že musí začať od seba, a to hneď a
dôkladne. Rozpamätal sa na prvé videnie. Tri latky, odtrhnuté z plota, sa mu
zdali byť chybami, alebo lepšie povedané, nedostatkami, ktoré by mal napraviť:
modlitba svätého ruženca, častejšie sväté prijímanie a priateľstvo so všetkými
ľuďmi. Lašut bol veľmi jednoduchý človek. Narodil sa vo Vysokej, v obci, ktorá
susedí s Turzovkou. Jeho matka mala iba 31 rokov, keď umrela. Otec sa však
dožil vysokého veku 72 rokov. Život bez matky vždy býva pre dieťa ťažký a
smutný. Azda preto od malička mal Lašut zvláštnu náklonnosť k nebeskej Matke,
Panne Márii. Často okrašľoval jej obrazy poľnými kvetmi...
Jeho
náboženský život bol dosť zanedbaný, ba mohli by sme povedať, aj zakrpatený.
Nikto ho vraj nepripravil na prvé sväté prijímanie. Sedliak Kubala, u ktorého
pracoval na Morave, iba ho upozornil, že by mal ísť na sväté prijímanie. Ani
sám kňaz nezbadal, že Matúš bol vlastne vtedy na prvom prijímaní.
náboženský život bol dosť zanedbaný, ba mohli by sme povedať, aj zakrpatený.
Nikto ho vraj nepripravil na prvé sväté prijímanie. Sedliak Kubala, u ktorého
pracoval na Morave, iba ho upozornil, že by mal ísť na sväté prijímanie. Ani
sám kňaz nezbadal, že Matúš bol vlastne vtedy na prvom prijímaní.
Prenasledovanie
Lašut
celé tri mesiace mlčal o zjaveniach, ktoré mal «pri obrázku» na Živčáku.
Dovtedy bol priemerným katolíkom ako azda väčšina ľudí na okolí Turzovky. Po
zážitku na Živčáku sa však veľmi zmenil. Stredobodom jeho života sa stal Boh. A
súčasne si začal uvedomovať svoje nedostatky, najmä to, že sa nemodlieval
ruženec, že zriedka pristupoval k sviatostiam, že nebýval dosť láskavý k svojej
žene a k niektorým spoluobčanom. Vážne sa rozhodol napraviť tieto chyby a
nedostatky a celkom sa obrátiť k Pánu Bohu. Začal sa denne modlievať ruženec s
veľkou nábožnosťou a sústredenosťou. Ešte v ten istý večer, v prvý deň
zjavenia, ponavštevoval všetkých, s ktorými nežil v priateľskom pomere,
odprosil ich a zmieril sa s nimi. To mu trvalo až do polnoci. Na druhý deň ráno
išiel do kostola, vyspovedal sa a nábožne pristúpil k svätému prijímaniu. Začal
častejšie chodievať na Živčák, «ku obrázku». Túžba byť na tom mieste, na ktorom
uvidel Pannu Máriu, dávala jeho nohám akoby krídla, takže vystúpil na horu za
dvadsať minút, hoci predtým mu cesta trvala celú hodinu. Ľudia čoskoro
spozorovali veľkú zmenu v jeho chovaní. Mimoriadnu pozornosť budilo najmä to,
že každý deň chodieval do kostola, často bol dojatý až k slzám a zavše upadal
do bezvedomia. To sa mu stávalo nielen vo všedné dni, kedy v kostole bolo len
niekoľko starých ženičiek, ale aj v nedeľu, pred očami celej farnosti. Raz ho v
takomto stave chceli mladí ľudia vyniesť z kostola. Keď však videli, že je
chladný a akoby skamenelý, nechali ho tak, kým sa sám neprebral z extázy. Miestny pán farár Karol Točík ho pokladal za
choromyseľného. Vraj mu odmietol dať aj sväté prijímanie. O týždeň nato umrel
náhle roku 1960. Ľudia to pokladali za Boží trest. Už sme spomenuli, že Lašut sa nikomu
nezdôveril so svojimi zážitkami, iba svojej žene. Až 7. septembra 1958 sa
stalo, že cestou na Živčák Lašut trikrát
upadol do extázy a plakal. Ľudia, čo zbierali v lese hríby, našli ho v tomto
stave a vypočuli, čo hovoril. Pravdaže si to neponechali pre seba. Na druhý deň
celá Turzovka už vedela o tom. Správa o zjaveniach sa rozšírila ako blesk po
celom okolí. Na sviatok narodenia Panny Márie vyše tisíc osôb sa vybralo s
Lašutom na Živčák «ku obrázku», aby si
spoločne uctili Pannu Máriu. Lašut sa vtedy prvý raz verejne priznal, že sa mu
zjavila Panna Mária a že odkazuje ľuďom, aby robili pokánie, lebo ináč príde na
svet veľká katastrofa. Pritom sa veľmi pekne rozhovoril o úchvatnej kráse a
dobrote Matky Božej a o nevďačnosti ľudí. Od toho dňa chodievalo na Živčák vždy
viac a viac pútnikov, aby ho vypočuli a modlili sa spolu s ním. Do Turzovky
začali chodiť za Lašutom aj ľudia z ďalšieho okolia a vyzvedali sa o
zjaveniach. On im skromne a jednoducho odpovedal: «Matka Božia je Paňou a ja som len figúrkou
na šachovnici v jej rukách. Ona robí, čo chce. Jej rozkaz je: Modlite sa
ruženec a robte pokánie za spásu sveta ! Toto mám oznámiť celému svetu. Moja
úloha je potom skončená.» Denne chodieval na svätú omšu a vrúcne sa modlieval
ruženec, o ktorom tvrdil, že ho dostal od
Matky Božej. Niekedy pri premenení nahlas plakal. Keď sa ho kňaz spýtal
na príčinu, dal mu skromnú a jednoduchú odpoveď: «Videl som Matku Božiu a musím s ňou
plakať!» Krátko po 8. septembri roku
1958 Matúša Lašuta zaistila polícia a dlhý čas ho vypočúvala. Úradným autom ho
prevážali z miesta na miesto. Komunistická polícia ho nútila, aby im rozprával
o svojich zjaveniach. A vtedy on, ktorý od prírody bol vždy skúpy na slovo,
naraz sa rozhovoril ako ten, čo má nejakú moc.
celé tri mesiace mlčal o zjaveniach, ktoré mal «pri obrázku» na Živčáku.
Dovtedy bol priemerným katolíkom ako azda väčšina ľudí na okolí Turzovky. Po
zážitku na Živčáku sa však veľmi zmenil. Stredobodom jeho života sa stal Boh. A
súčasne si začal uvedomovať svoje nedostatky, najmä to, že sa nemodlieval
ruženec, že zriedka pristupoval k sviatostiam, že nebýval dosť láskavý k svojej
žene a k niektorým spoluobčanom. Vážne sa rozhodol napraviť tieto chyby a
nedostatky a celkom sa obrátiť k Pánu Bohu. Začal sa denne modlievať ruženec s
veľkou nábožnosťou a sústredenosťou. Ešte v ten istý večer, v prvý deň
zjavenia, ponavštevoval všetkých, s ktorými nežil v priateľskom pomere,
odprosil ich a zmieril sa s nimi. To mu trvalo až do polnoci. Na druhý deň ráno
išiel do kostola, vyspovedal sa a nábožne pristúpil k svätému prijímaniu. Začal
častejšie chodievať na Živčák, «ku obrázku». Túžba byť na tom mieste, na ktorom
uvidel Pannu Máriu, dávala jeho nohám akoby krídla, takže vystúpil na horu za
dvadsať minút, hoci predtým mu cesta trvala celú hodinu. Ľudia čoskoro
spozorovali veľkú zmenu v jeho chovaní. Mimoriadnu pozornosť budilo najmä to,
že každý deň chodieval do kostola, často bol dojatý až k slzám a zavše upadal
do bezvedomia. To sa mu stávalo nielen vo všedné dni, kedy v kostole bolo len
niekoľko starých ženičiek, ale aj v nedeľu, pred očami celej farnosti. Raz ho v
takomto stave chceli mladí ľudia vyniesť z kostola. Keď však videli, že je
chladný a akoby skamenelý, nechali ho tak, kým sa sám neprebral z extázy. Miestny pán farár Karol Točík ho pokladal za
choromyseľného. Vraj mu odmietol dať aj sväté prijímanie. O týždeň nato umrel
náhle roku 1960. Ľudia to pokladali za Boží trest. Už sme spomenuli, že Lašut sa nikomu
nezdôveril so svojimi zážitkami, iba svojej žene. Až 7. septembra 1958 sa
stalo, že cestou na Živčák Lašut trikrát
upadol do extázy a plakal. Ľudia, čo zbierali v lese hríby, našli ho v tomto
stave a vypočuli, čo hovoril. Pravdaže si to neponechali pre seba. Na druhý deň
celá Turzovka už vedela o tom. Správa o zjaveniach sa rozšírila ako blesk po
celom okolí. Na sviatok narodenia Panny Márie vyše tisíc osôb sa vybralo s
Lašutom na Živčák «ku obrázku», aby si
spoločne uctili Pannu Máriu. Lašut sa vtedy prvý raz verejne priznal, že sa mu
zjavila Panna Mária a že odkazuje ľuďom, aby robili pokánie, lebo ináč príde na
svet veľká katastrofa. Pritom sa veľmi pekne rozhovoril o úchvatnej kráse a
dobrote Matky Božej a o nevďačnosti ľudí. Od toho dňa chodievalo na Živčák vždy
viac a viac pútnikov, aby ho vypočuli a modlili sa spolu s ním. Do Turzovky
začali chodiť za Lašutom aj ľudia z ďalšieho okolia a vyzvedali sa o
zjaveniach. On im skromne a jednoducho odpovedal: «Matka Božia je Paňou a ja som len figúrkou
na šachovnici v jej rukách. Ona robí, čo chce. Jej rozkaz je: Modlite sa
ruženec a robte pokánie za spásu sveta ! Toto mám oznámiť celému svetu. Moja
úloha je potom skončená.» Denne chodieval na svätú omšu a vrúcne sa modlieval
ruženec, o ktorom tvrdil, že ho dostal od
Matky Božej. Niekedy pri premenení nahlas plakal. Keď sa ho kňaz spýtal
na príčinu, dal mu skromnú a jednoduchú odpoveď: «Videl som Matku Božiu a musím s ňou
plakať!» Krátko po 8. septembri roku
1958 Matúša Lašuta zaistila polícia a dlhý čas ho vypočúvala. Úradným autom ho
prevážali z miesta na miesto. Komunistická polícia ho nútila, aby im rozprával
o svojich zjaveniach. A vtedy on, ktorý od prírody bol vždy skúpy na slovo,
naraz sa rozhovoril ako ten, čo má nejakú moc.
«Haňte
ma, ako chcete, ale o Matke Božej hovorte pekne!»
ma, ako chcete, ale o Matke Božej hovorte pekne!»
Na
polícii podstúpil viacero bolestných výsluchov. Istý vyšetrujúci úradník sa mu
raz dobroprajne prihovoril: «Pozrite, čo
robíte: svoju rodinu ste uvrhli do biedy, vaša žena je doma sama s deťmi. Buďte
rozumný a priznajte sa, že ste v lese zaspali a rozprávka o zjaveniach sa vám
len snívala. Takto to dáme do protokolu, zvýšime vám plat, necháme vám zamestnanie
a budete mať svätý pokoj!» Hájnik Lašut
na to odpovedal:
polícii podstúpil viacero bolestných výsluchov. Istý vyšetrujúci úradník sa mu
raz dobroprajne prihovoril: «Pozrite, čo
robíte: svoju rodinu ste uvrhli do biedy, vaša žena je doma sama s deťmi. Buďte
rozumný a priznajte sa, že ste v lese zaspali a rozprávka o zjaveniach sa vám
len snívala. Takto to dáme do protokolu, zvýšime vám plat, necháme vám zamestnanie
a budete mať svätý pokoj!» Hájnik Lašut
na to odpovedal:
«Pán
sudca, máte matku?»
sudca, máte matku?»
«Pravdaže
mám!» — odpovedal sudca.
mám!» — odpovedal sudca.
«A
ešte žije?»
ešte žije?»
«Áno,
žije.»
žije.»
«A
vedeli by ste sa zrieknuť svojej matky?»
vedeli by ste sa zrieknuť svojej matky?»
«To
veru nie!» — odpovie sudca.
veru nie!» — odpovie sudca.
«Nuž
vidíte, ani ja sa nemôžem zrieknuť svojej nebeskej Matky!»
vidíte, ani ja sa nemôžem zrieknuť svojej nebeskej Matky!»
Zahanbený
sudca zbalil svoje spisy a opustil miestnosť.
Neskoršie hájnika Lašuta doviezli do blázinca v Bytčici pri Žiline. Tam
musel prežiť dva roky medzi duševne chorými, hoci nebo chorý. Jeho
odporcovia boli tej mienky, že mu urobia
krátky koniec. Ale aj tí najzúrivejší choromyseľní skrotli, keď Lašut nad nimi
urobil znak svätého kríža. Posadali si okolo neho a spoločne sa modlili
ruženec. Lašut stratil pracovné miesto a
všetky ľudské práva. Po prepustení z blázinca jeden rok prežil spokojne so
svojou rodinou. Potom ho znova zatkli.
sudca zbalil svoje spisy a opustil miestnosť.
Neskoršie hájnika Lašuta doviezli do blázinca v Bytčici pri Žiline. Tam
musel prežiť dva roky medzi duševne chorými, hoci nebo chorý. Jeho
odporcovia boli tej mienky, že mu urobia
krátky koniec. Ale aj tí najzúrivejší choromyseľní skrotli, keď Lašut nad nimi
urobil znak svätého kríža. Posadali si okolo neho a spoločne sa modlili
ruženec. Lašut stratil pracovné miesto a
všetky ľudské práva. Po prepustení z blázinca jeden rok prežil spokojne so
svojou rodinou. Potom ho znova zatkli.
Jeho
nepriatelia sa množili. Tlač a rozhlas zosmiešňovali turzovské udalosti. Lašuta
obliekli za fašiangového blázna a tak ho sfotografovali. Ľud však rozprával, že
na fotografii vyšiel obraz Panny Márie. Úrady začali prekážať veriacim, aby
chodili na Živčák ako na púť. Smrek, na ktorom visel milostivý obraz Panny
Márie, jednej noci bol zničený. Veriaci však pripevnili obraz Panny Márie na
iný strom. A zo starého zničeného smreka ktosi vytesal kríž a postavil ho vedľa
obrazu. Úrady nedovoľovali používať
autobusy, ktorých sa domáhali veriaci, čo sa chceli dostať do Turzovky.
Prichádzali tam však iným spôsobom, ale predsa prichádzali. Mnohí tvrdia, že
tam obsiahli zvláštne milosti. Z povďačnosti za ne postavili tam malé oltáriky
s obrazmi a sochami Panny Márie a ozdobovali ich poľnými kvetinami. Okolo
oltárikov zapaľovali sviece, ktoré večerom ožiarovali celé okolie. Komunisti,
najmä komunistická mládež, ničili tieto oltáriky, kríže, obrazy a sochy. Ale aj
napriek tomu do Turzovky prichádzalo veľa ľudí. Niektorí zaiste zo zvedavosti,
ale omnoho viac bolo takých, ktorí sa tam prišli vrúcne pomodliť. 15. augusta
1963 bolo tam údajne 300 pútnikov, medzi nimi aj cudzinci. 1. mája 1965 na
Živčáku «pri obrázku» sa zišlo vraj až 12.000 ľudí. Podľa rozprávania
prítomných na nebi sa vtedy zjavila veľká žiara a v nej srdce a kríž. Všetci
prítomní so zloženými rukami padli na kolená a nábožne sa modlili. Toto vraj trvalo asi desať minút.
Potom komunistická mládež na rozkaz vedúcich rozohnala pútnikov a znova zničila
oltáriky. Veriaci ani po tejto udalosti
neprestávali prichádzať do Turzovky. Viac ich však prichádzalo zo susednej
Moravy a zo Sliezka, ba aj z Rakúska, Nemecka, Švajčiarska a Maďarska. Slováci
sa tam obávali chodiť vo väčších skupinách nielen preto, že boli ostrejšie
prenasledovaní miestnymi komunistami, ale aj kvôli výslovnému cirkevnému zákazu
v nitrianskom biskupstve. Tento zákaz biskupa Eduarda Nécseyho bol motivovaný
tým, že mnohí veriaci, ktorí šli do Turzovky, zanedbávali nedeľnú svätú omšu, lebo na
nepriatelia sa množili. Tlač a rozhlas zosmiešňovali turzovské udalosti. Lašuta
obliekli za fašiangového blázna a tak ho sfotografovali. Ľud však rozprával, že
na fotografii vyšiel obraz Panny Márie. Úrady začali prekážať veriacim, aby
chodili na Živčák ako na púť. Smrek, na ktorom visel milostivý obraz Panny
Márie, jednej noci bol zničený. Veriaci však pripevnili obraz Panny Márie na
iný strom. A zo starého zničeného smreka ktosi vytesal kríž a postavil ho vedľa
obrazu. Úrady nedovoľovali používať
autobusy, ktorých sa domáhali veriaci, čo sa chceli dostať do Turzovky.
Prichádzali tam však iným spôsobom, ale predsa prichádzali. Mnohí tvrdia, že
tam obsiahli zvláštne milosti. Z povďačnosti za ne postavili tam malé oltáriky
s obrazmi a sochami Panny Márie a ozdobovali ich poľnými kvetinami. Okolo
oltárikov zapaľovali sviece, ktoré večerom ožiarovali celé okolie. Komunisti,
najmä komunistická mládež, ničili tieto oltáriky, kríže, obrazy a sochy. Ale aj
napriek tomu do Turzovky prichádzalo veľa ľudí. Niektorí zaiste zo zvedavosti,
ale omnoho viac bolo takých, ktorí sa tam prišli vrúcne pomodliť. 15. augusta
1963 bolo tam údajne 300 pútnikov, medzi nimi aj cudzinci. 1. mája 1965 na
Živčáku «pri obrázku» sa zišlo vraj až 12.000 ľudí. Podľa rozprávania
prítomných na nebi sa vtedy zjavila veľká žiara a v nej srdce a kríž. Všetci
prítomní so zloženými rukami padli na kolená a nábožne sa modlili. Toto vraj trvalo asi desať minút.
Potom komunistická mládež na rozkaz vedúcich rozohnala pútnikov a znova zničila
oltáriky. Veriaci ani po tejto udalosti
neprestávali prichádzať do Turzovky. Viac ich však prichádzalo zo susednej
Moravy a zo Sliezka, ba aj z Rakúska, Nemecka, Švajčiarska a Maďarska. Slováci
sa tam obávali chodiť vo väčších skupinách nielen preto, že boli ostrejšie
prenasledovaní miestnymi komunistami, ale aj kvôli výslovnému cirkevnému zákazu
v nitrianskom biskupstve. Tento zákaz biskupa Eduarda Nécseyho bol motivovaný
tým, že mnohí veriaci, ktorí šli do Turzovky, zanedbávali nedeľnú svätú omšu, lebo na
Živčáku
Katolícky kostol
v Turzovke
V nedeľu pred Kostolom
komunistické úrady nedovoľovali kňazom slúžiť svätú omšu. Tento prípad bol rezervovaný
nitrianskemu biskupovi. V decembri roku 1967 nitriansky biskup však odvolal
tento zákaz na kňazskej rekolekcii. Ďalšie vedenie veriacich v tomto zmysle
bolo ponechané miestnemu duchovenstvu, ktoré malo klásť hlavný dôraz na nedeľnú
a sviatočnú sv. omšu.
nitrianskemu biskupovi. V decembri roku 1967 nitriansky biskup však odvolal
tento zákaz na kňazskej rekolekcii. Ďalšie vedenie veriacich v tomto zmysle
bolo ponechané miestnemu duchovenstvu, ktoré malo klásť hlavný dôraz na nedeľnú
a sviatočnú sv. omšu.
Pramene
Pri
smreku, na ktorom visel milostivý obrázok«Panny Márie ustavičnej pomoci», nikdy
nebolo vody, čo je celkom samozrejmé, lebo je to vysoký vrch. Krátko po
údajných zjaveniach sa tam však objavil prameň čistej vody.
smreku, na ktorom visel milostivý obrázok«Panny Márie ustavičnej pomoci», nikdy
nebolo vody, čo je celkom samozrejmé, lebo je to vysoký vrch. Krátko po
údajných zjaveniach sa tam však objavil prameň čistej vody.
V
spisoch, ktoré hovoria o tejto udalosti a ktoré máme poruke, panuje nesúlad. V
slovenskom rukopise čítame, že Turzovčanovi Jaroslavovi Zavalenkovi trikrát sa
zjavila vo sne akási pani a prikázala mu, aby šiel «k obrázku» na Živčák a
kopal tam studničku. Najprv s tým odkladal. Až po treťom sne sa tam vybral a
začal kopať, ale vraj na nesprávnom mieste. Vtedy prišla k nemu akási neznáma žena a povedala
mu: «Nekop tu, ale tam, kde nájdeš tri paprade.» Len čo tam zakopol, hneď vyšla
voda. Obzrel sa po žene, ale tej už tam nebolo. Ba ani tri paprade už tam
neboli. Zato tam začali vytekať tri pramene čerstvej vody. Neskoršie viacerí
pútnici tvrdili, že je to liečivá voda, lebo ich náhle vyliečila zo všelijakých
nemocí. V českej brožúrke, ktorú napísal
tešiteľ P. Johannes Schmid a ktorá vyšla vo Viedni roku 1972, čítame o tejto
udalosti: «V dobe, keď boľ«vidiaci»
držaný v ústave choromyseľných, občanovi Jurajovi Kaválkovi sa zdalo, že vidí
veľmi krásnu paniu v čiernom, ktorá mu nariadila: «Choď na horu Živčák a tam
kop. Vytečie voda, ktorá mnohých ľudí uzdraví a mnoho dobra spôsobí.» Muž bol
tak veľmi rozrušený, že už viac nemohol zaspať. Hneď ráno to povedal svojej
žene. Celý deň sa potom nemohol odpútať od svojho sna. Nasledujúcej noci znova
sa zjavila tá pani a dala mu ten istý rozkaz. Juraj znovu nespal do rána. Keď
sa sen aj tretiu noc opakoval, rozhodla konečne jeho žena: «Tak vezmi motyku,
choď na Živčák a kop! Kop raz, kop dvakrát, a keď nenájdeš nijakú vodu, vráť sa
domov!» Tak vystúpil Kaválek na horu a začal
kopať. Kopal na mieste, ktoré videl vo sne, ale vody sa nedokopal. Naraz počuje
za sebou pozdrav. Obzrel sa a videl tú paniu, ktorú videl vo sne. Povedala mu:
«Kop tam, kde rastú tri paprade!» «Tu nerastú nijaké paprade, to viem celkom
iste», odpovedal Kaválek. Pani ukázala na jedno miesto. Kaválek sa tam pozrel a
naozaj, kde predtým neboli nijaké paprade, teraz vidí tri krásne listy tej
rastliny. Hneď tam začal kopať a čoskoro mu vytryskol prameň. Starec sa
radostne obrátil, aby sa poďakoval neznámej panej, ale tá zmizla bez stopy. Od
toho dňa prúdi prameň zo zeme a dáva asi 20 litrov vody za hodinu, niekedy viac, niekedy menej.
Aj napriek tomu, že prúd je slabý, pramienok nezamŕza ani pri najväčšej zime.
spisoch, ktoré hovoria o tejto udalosti a ktoré máme poruke, panuje nesúlad. V
slovenskom rukopise čítame, že Turzovčanovi Jaroslavovi Zavalenkovi trikrát sa
zjavila vo sne akási pani a prikázala mu, aby šiel «k obrázku» na Živčák a
kopal tam studničku. Najprv s tým odkladal. Až po treťom sne sa tam vybral a
začal kopať, ale vraj na nesprávnom mieste. Vtedy prišla k nemu akási neznáma žena a povedala
mu: «Nekop tu, ale tam, kde nájdeš tri paprade.» Len čo tam zakopol, hneď vyšla
voda. Obzrel sa po žene, ale tej už tam nebolo. Ba ani tri paprade už tam
neboli. Zato tam začali vytekať tri pramene čerstvej vody. Neskoršie viacerí
pútnici tvrdili, že je to liečivá voda, lebo ich náhle vyliečila zo všelijakých
nemocí. V českej brožúrke, ktorú napísal
tešiteľ P. Johannes Schmid a ktorá vyšla vo Viedni roku 1972, čítame o tejto
udalosti: «V dobe, keď boľ«vidiaci»
držaný v ústave choromyseľných, občanovi Jurajovi Kaválkovi sa zdalo, že vidí
veľmi krásnu paniu v čiernom, ktorá mu nariadila: «Choď na horu Živčák a tam
kop. Vytečie voda, ktorá mnohých ľudí uzdraví a mnoho dobra spôsobí.» Muž bol
tak veľmi rozrušený, že už viac nemohol zaspať. Hneď ráno to povedal svojej
žene. Celý deň sa potom nemohol odpútať od svojho sna. Nasledujúcej noci znova
sa zjavila tá pani a dala mu ten istý rozkaz. Juraj znovu nespal do rána. Keď
sa sen aj tretiu noc opakoval, rozhodla konečne jeho žena: «Tak vezmi motyku,
choď na Živčák a kop! Kop raz, kop dvakrát, a keď nenájdeš nijakú vodu, vráť sa
domov!» Tak vystúpil Kaválek na horu a začal
kopať. Kopal na mieste, ktoré videl vo sne, ale vody sa nedokopal. Naraz počuje
za sebou pozdrav. Obzrel sa a videl tú paniu, ktorú videl vo sne. Povedala mu:
«Kop tam, kde rastú tri paprade!» «Tu nerastú nijaké paprade, to viem celkom
iste», odpovedal Kaválek. Pani ukázala na jedno miesto. Kaválek sa tam pozrel a
naozaj, kde predtým neboli nijaké paprade, teraz vidí tri krásne listy tej
rastliny. Hneď tam začal kopať a čoskoro mu vytryskol prameň. Starec sa
radostne obrátil, aby sa poďakoval neznámej panej, ale tá zmizla bez stopy. Od
toho dňa prúdi prameň zo zeme a dáva asi 20 litrov vody za hodinu, niekedy viac, niekedy menej.
Aj napriek tomu, že prúd je slabý, pramienok nezamŕza ani pri najväčšej zime.
Keď
po dvoch rokoch Lašut bol prepustený z blázinca, uvidel, že Kaválek vykopal
prameň asi pol kilometra ďalej od miesta, ktoré bolo jemu naznačené. Začal sám
kopať na samom mieste zjavenia a zistil, že v hĺbke 60-70 centimetrov preteká
prameň, ktorý napájal Kaválkovu studničku. Vďační ľudia by boli radi prameň
podchytili a upravili, ale úrady by im to neboli dovolili a okrem toho nebolo
ani peňazí. Prameň bol teda upravený len tak, aby voda tiekla rúrou, z ktorej
by mohli pútnici ľahko naplniť svoje nádoby. Dnes tečie tam voda siedmimi
prameňmi.» (Str. 21-22) Ako vidíme, je
dosť nejasností ohľadom mena a iných podrobností, Ľahko sa to dá vysvetliť, keď
uvážime, že na Slovensku nebolo a ešte ani teraz nie je dovolené písať o
Turzovke. Ani cirkevné úrady nemohli doteraz poriadne preskúmať udalosti v
Turzovke a zreferovať o nich do Ríma. Preto sa Turzovka na Slovensku
nepropaguje ako «zázračná». Vieme však celkom isto, že niektorí kňazi zbierajú
o Turzovke materiál a podrobujú ho kritike. Ide hlavne o to, aby sa presne
zistilo, po prvé: čo sa vlastne stalo na Živčáku, po druhé: čo sa z týchto vecí
a udalostí dá vysvetliť prirodzeným spôsobom a po tretie, čo pokazili z toho
ľudia posmechom, všelijakými povedačkami a zveličovaním, ďalej násilím,
fanatizmom, šablonovitosťou: «Taký je zákaz a dosť!»
po dvoch rokoch Lašut bol prepustený z blázinca, uvidel, že Kaválek vykopal
prameň asi pol kilometra ďalej od miesta, ktoré bolo jemu naznačené. Začal sám
kopať na samom mieste zjavenia a zistil, že v hĺbke 60-70 centimetrov preteká
prameň, ktorý napájal Kaválkovu studničku. Vďační ľudia by boli radi prameň
podchytili a upravili, ale úrady by im to neboli dovolili a okrem toho nebolo
ani peňazí. Prameň bol teda upravený len tak, aby voda tiekla rúrou, z ktorej
by mohli pútnici ľahko naplniť svoje nádoby. Dnes tečie tam voda siedmimi
prameňmi.» (Str. 21-22) Ako vidíme, je
dosť nejasností ohľadom mena a iných podrobností, Ľahko sa to dá vysvetliť, keď
uvážime, že na Slovensku nebolo a ešte ani teraz nie je dovolené písať o
Turzovke. Ani cirkevné úrady nemohli doteraz poriadne preskúmať udalosti v
Turzovke a zreferovať o nich do Ríma. Preto sa Turzovka na Slovensku
nepropaguje ako «zázračná». Vieme však celkom isto, že niektorí kňazi zbierajú
o Turzovke materiál a podrobujú ho kritike. Ide hlavne o to, aby sa presne
zistilo, po prvé: čo sa vlastne stalo na Živčáku, po druhé: čo sa z týchto vecí
a udalostí dá vysvetliť prirodzeným spôsobom a po tretie, čo pokazili z toho
ľudia posmechom, všelijakými povedačkami a zveličovaním, ďalej násilím,
fanatizmom, šablonovitosťou: «Taký je zákaz a dosť!»
Niektorí
kňazi na Slovensku, keď počujú o Turzovke, pohodia iba rukou, usmejú sa a celú
vec posielajú na psychiatriu. Iní sú múdrejší a zaujímajú postoj rozumného
Gamaliela, ktorý povedal židom o apoštoloch a ich kázaní: «Nechajte týchto ľudí
na pokoji a prepustite ich, lebo ak je táto myšlienka a toto dielo od ľudí, rozpadne sa; ak je však
od Boha, nebudete ho môcť rozvrátiť. Aby sa nezistilo o vás, že sa ešte aj Bohu
protivíte.» (Sk 5, 38-39)
kňazi na Slovensku, keď počujú o Turzovke, pohodia iba rukou, usmejú sa a celú
vec posielajú na psychiatriu. Iní sú múdrejší a zaujímajú postoj rozumného
Gamaliela, ktorý povedal židom o apoštoloch a ich kázaní: «Nechajte týchto ľudí
na pokoji a prepustite ich, lebo ak je táto myšlienka a toto dielo od ľudí, rozpadne sa; ak je však
od Boha, nebudete ho môcť rozvrátiť. Aby sa nezistilo o vás, že sa ešte aj Bohu
protivíte.» (Sk 5, 38-39)
Čo
hovorí Matúš Lašut?
hovorí Matúš Lašut?
Matúš
Lašut žije teraz v utiahnutosti. Vyhýba sa ľuďom, ktorí zo zvedavosti
prichádzajú k nemu a prosia ho, aby im povedal čosi viac o zjaveniach. Matúš sa
ťažko púšťa s nimi do rozhovoru. Istému kňazovi, ktorý ho nedávno navštívil,
povedal: «Ja musím byť istý, že nevravím
do vetra. Načo hovoriť dakomu znova a znova, ak neverí. Povedal som ti: ak
neveríš, to je tvoja vec, ale ja sa s tebou hrať nebudem ... Ľudia by chceli,
aby som im rozprával to, čo si sami prajú. Bláznivým, aby som rozprával svetelné
znaky, úkazy na stromoch, vo vode, vo fľaši... Oni to vraj vidia. Ja som to
nevidel. A preto ani o tom nemôžem hovoriť!»
Matúš tu naráža na zvláštne úkazy, opísané v českej brožúrke, ktorá roku
1972 vyšla vo Viedni. Napísal ju — ako sme už spomenuli — P. Johannes Schmid,
C.P. V tejto brožúrke sa spomínajú rozličné pozoruhodné útvary v zamrznutej
vode z Turzovky (str. 25), ďalej «znamenia na nebi» (str. 26-28),
prenasledovanie diablom a podobné zvláštne veci. Lašuta také divotvorné veci nezaujímajú. Ak
to vraj iní ľudia videli, to je ich vec. «Ja som to nevidel. A preto ani o tom
nemôžem hovoriť!»
Lašut žije teraz v utiahnutosti. Vyhýba sa ľuďom, ktorí zo zvedavosti
prichádzajú k nemu a prosia ho, aby im povedal čosi viac o zjaveniach. Matúš sa
ťažko púšťa s nimi do rozhovoru. Istému kňazovi, ktorý ho nedávno navštívil,
povedal: «Ja musím byť istý, že nevravím
do vetra. Načo hovoriť dakomu znova a znova, ak neverí. Povedal som ti: ak
neveríš, to je tvoja vec, ale ja sa s tebou hrať nebudem ... Ľudia by chceli,
aby som im rozprával to, čo si sami prajú. Bláznivým, aby som rozprával svetelné
znaky, úkazy na stromoch, vo vode, vo fľaši... Oni to vraj vidia. Ja som to
nevidel. A preto ani o tom nemôžem hovoriť!»
Matúš tu naráža na zvláštne úkazy, opísané v českej brožúrke, ktorá roku
1972 vyšla vo Viedni. Napísal ju — ako sme už spomenuli — P. Johannes Schmid,
C.P. V tejto brožúrke sa spomínajú rozličné pozoruhodné útvary v zamrznutej
vode z Turzovky (str. 25), ďalej «znamenia na nebi» (str. 26-28),
prenasledovanie diablom a podobné zvláštne veci. Lašuta také divotvorné veci nezaujímajú. Ak
to vraj iní ľudia videli, to je ich vec. «Ja som to nevidel. A preto ani o tom
nemôžem hovoriť!»
«Hovorím
to, čo som videl. A keď sa niekto uzdravil, tak prvý som bol ja: pochodil som
nemocnice, mestské kliniky a iné; celé mesiace som ležal; o mne napísali celé
zväzky nálezov: ťažký zápal, chronický zápal priedušiek. Aj ma prepustili
nevyliečeného. A v jeden deň o 9. hodine všetko zo mňa spadlo a nikdy som už
ani nepocítil, že som mal chronický zápal. Ďakujem tej chvíli Panne Márii pri
prvom stretnutí s ňou. Pri iných prípadoch som nebol svedkom...» V inej brožúrke, ktorú napísal Karl Wagner s
názvom «Nepoškvrnené Počatie hovorí k nám z Turzovky» a ktorá vyšla vo Viedni k
desiatemu výročiu udalostí v Turzovke, Lašut vlastnoručne podpísal toto:
to, čo som videl. A keď sa niekto uzdravil, tak prvý som bol ja: pochodil som
nemocnice, mestské kliniky a iné; celé mesiace som ležal; o mne napísali celé
zväzky nálezov: ťažký zápal, chronický zápal priedušiek. Aj ma prepustili
nevyliečeného. A v jeden deň o 9. hodine všetko zo mňa spadlo a nikdy som už
ani nepocítil, že som mal chronický zápal. Ďakujem tej chvíli Panne Márii pri
prvom stretnutí s ňou. Pri iných prípadoch som nebol svedkom...» V inej brožúrke, ktorú napísal Karl Wagner s
názvom «Nepoškvrnené Počatie hovorí k nám z Turzovky» a ktorá vyšla vo Viedni k
desiatemu výročiu udalostí v Turzovke, Lašut vlastnoručne podpísal toto:
«Potvrdzujem
svojím podpisom, že spis «Nepoškvrnené Počatie hovorí k nám z Turzovky podľa
osobnej výpovedi M. Lašuta», opisujúci deje zjavenia Nepoškvrnenej Panny Márie
na Turzovke, Česko-slovensko, obsahuje len to, «čo zodpovedá pravde a
skutočnosti a že v ňom nie je nič, čo by s pravdou alebo skutočnosťou bolo v
rozpore. Svojím podpisom overujem, pravdaže, len údaje, ktoré sú obsiahnuté v
kapitolách: 1. Ten, ktorý hľadel do tváre Matky Božej, 2. Pani, 3. Ovocie
milosti. Na obsah ostatných kapitol, ktoré sa nedotýkajú mojej osoby a mojich
vlastných zážitkov, sa môj podpis nevzťahuje.» Turzovka, dňa 22. marca 1968.
Podpis: Lašut Matúš.
svojím podpisom, že spis «Nepoškvrnené Počatie hovorí k nám z Turzovky podľa
osobnej výpovedi M. Lašuta», opisujúci deje zjavenia Nepoškvrnenej Panny Márie
na Turzovke, Česko-slovensko, obsahuje len to, «čo zodpovedá pravde a
skutočnosti a že v ňom nie je nič, čo by s pravdou alebo skutočnosťou bolo v
rozpore. Svojím podpisom overujem, pravdaže, len údaje, ktoré sú obsiahnuté v
kapitolách: 1. Ten, ktorý hľadel do tváre Matky Božej, 2. Pani, 3. Ovocie
milosti. Na obsah ostatných kapitol, ktoré sa nedotýkajú mojej osoby a mojich
vlastných zážitkov, sa môj podpis nevzťahuje.» Turzovka, dňa 22. marca 1968.
Podpis: Lašut Matúš.
Teraz
po vyše 20 rokoch od tohto «stretnutia» s Pannou Máriou Lašut sa rozhodol, že k
svojmu domčeku si pristaví pivničku a izbu. Už to má aj pod strechou. Robil to
bez pomoci iných: sám muroval, miešal betón, šaloval, skladal krov, aj položil
strechu. Slovom: Lašut je človek-naturista, majster zo zdravým rozumom. Toto sú
posledné správy, ktoré sme o Lašutovi dostali zo Slovenska. Pri istej príležitosti Lašut takto
vysvetľoval iným zmysel udalostí, ktoré sa prihodili na Živčáku: «Popri všetkom blahobyte je dnes na svete
toľko biedy, chorôb telesných i duševných a toľko nešťastia. Všade panuje
strach. Priateľ sa bojí priateľa, brat neverí bratovi. Boh neprebýva v ľuďoch,
preto nemáme pokoja a lásky. Ľudstvo má toľko bolestí, že nijaké auto,
televízia, kino, divadlá, šport atď. nie sú
schopné ho vyliečiť. Behá sa zo zábavy na zábavu, aby sa zahlušilo
nariekanie vlastnej duše. Vyhýba sa samote, aby sa zahlušil hlas svedomia i
hlas Boha. Nad toto ľudské utrpenie sa skláňa Matka Božia. Ona povedala: 'Je
najvyšší čas. Vráťte sa k Bohu! On vás už viackrát napomínal zachovávať jeho
prikázania.' Ak sa polepšíte, nebeský Otec sa nad vami zľutuje na prosbu Panny
Márie ... Panna Mária vyhlasuje: «Ľudia sa nepolepšujú. Stále viac prestupujú Božie
prikázania. Čas trestu je blízko. Slnko prestane hriať, príde studené neúrodné
leto, záplavy, veľké zemetrasenia, vrchy sa budú hýbať, kostoly sa prepadnú,
voda odplaví domy, neverci budú kričať v zúfalstve a v hriechu ešte zotrvajú.
To všetkých prestraší. Potom sa príroda utíši, príde jasné svetlo, svet bude na
nepoznanie. Ťažko bude nájsť živú bytosť, lebo všetko bude zničené. Tak Boh
potresce tých, čo ho tupili.
po vyše 20 rokoch od tohto «stretnutia» s Pannou Máriou Lašut sa rozhodol, že k
svojmu domčeku si pristaví pivničku a izbu. Už to má aj pod strechou. Robil to
bez pomoci iných: sám muroval, miešal betón, šaloval, skladal krov, aj položil
strechu. Slovom: Lašut je človek-naturista, majster zo zdravým rozumom. Toto sú
posledné správy, ktoré sme o Lašutovi dostali zo Slovenska. Pri istej príležitosti Lašut takto
vysvetľoval iným zmysel udalostí, ktoré sa prihodili na Živčáku: «Popri všetkom blahobyte je dnes na svete
toľko biedy, chorôb telesných i duševných a toľko nešťastia. Všade panuje
strach. Priateľ sa bojí priateľa, brat neverí bratovi. Boh neprebýva v ľuďoch,
preto nemáme pokoja a lásky. Ľudstvo má toľko bolestí, že nijaké auto,
televízia, kino, divadlá, šport atď. nie sú
schopné ho vyliečiť. Behá sa zo zábavy na zábavu, aby sa zahlušilo
nariekanie vlastnej duše. Vyhýba sa samote, aby sa zahlušil hlas svedomia i
hlas Boha. Nad toto ľudské utrpenie sa skláňa Matka Božia. Ona povedala: 'Je
najvyšší čas. Vráťte sa k Bohu! On vás už viackrát napomínal zachovávať jeho
prikázania.' Ak sa polepšíte, nebeský Otec sa nad vami zľutuje na prosbu Panny
Márie ... Panna Mária vyhlasuje: «Ľudia sa nepolepšujú. Stále viac prestupujú Božie
prikázania. Čas trestu je blízko. Slnko prestane hriať, príde studené neúrodné
leto, záplavy, veľké zemetrasenia, vrchy sa budú hýbať, kostoly sa prepadnú,
voda odplaví domy, neverci budú kričať v zúfalstve a v hriechu ešte zotrvajú.
To všetkých prestraší. Potom sa príroda utíši, príde jasné svetlo, svet bude na
nepoznanie. Ťažko bude nájsť živú bytosť, lebo všetko bude zničené. Tak Boh
potresce tých, čo ho tupili.
Všetky
moje deti nosia na čele znak svätého kríža. V najhorších hodinách nebudú sa
musieť báť. Anjeli budú ich chrániť a z neba dostanú pokyny. Zaspia spánkom
podobným smrti, ale anjeli budú ich chrániť. Keď sa zobudia, budú ako
znovuzrodení. Ich telá budú nádherné a ich duše ponorené v Bohu. Všetko budú
konať na česť a slávu Božiu. Zem bude krásna. Vyvolení uvidia, ako sa o nich
Boh stará. Milujte ma každým dňom viac! Čím väčšia bude vaša láska k Bohu, tým
smelší budete v deň strachu. Katastrofa začne ľadovými nocami, hrmením a
zemetrasením. Vtedy zavrite svoje byty, prežehnajte sa, oľutujte hriechy a
volajte ma na pomoc, aby som vás chránila... Anjeli, čo sú poverení vykonať
dielo zničenia, sú už pripravení. Ale Boží hnev sa dá zastaviť modlitbou
svätého ruženca, ľutovaním hriechov a úplným obrátením...»
moje deti nosia na čele znak svätého kríža. V najhorších hodinách nebudú sa
musieť báť. Anjeli budú ich chrániť a z neba dostanú pokyny. Zaspia spánkom
podobným smrti, ale anjeli budú ich chrániť. Keď sa zobudia, budú ako
znovuzrodení. Ich telá budú nádherné a ich duše ponorené v Bohu. Všetko budú
konať na česť a slávu Božiu. Zem bude krásna. Vyvolení uvidia, ako sa o nich
Boh stará. Milujte ma každým dňom viac! Čím väčšia bude vaša láska k Bohu, tým
smelší budete v deň strachu. Katastrofa začne ľadovými nocami, hrmením a
zemetrasením. Vtedy zavrite svoje byty, prežehnajte sa, oľutujte hriechy a
volajte ma na pomoc, aby som vás chránila... Anjeli, čo sú poverení vykonať
dielo zničenia, sú už pripravení. Ale Boží hnev sa dá zastaviť modlitbou
svätého ruženca, ľutovaním hriechov a úplným obrátením...»
Potiaľto
je Lašutova originálna výpoveď— hovorí sa v slovenskom rukopise.
je Lašutova originálna výpoveď— hovorí sa v slovenskom rukopise.
Bolo
by treba overiť, či je to skutočne Lašutova výpoveď.
by treba overiť, či je to skutočne Lašutova výpoveď.
Aj
vo Fatime Panna Mária hovorila, že «Pán Boh čoskoro potresce svet pre jeho
zločiny vojnou, hladom a prenasledovaním Cirkvi... Ľudia dobrej vôle podstúpia
mučeníctvo, Svätý otec bude veľa trpieť a rozličné národy budú zničené. Ale na
koniec zvíťazí moje nepoškvrnené Srdce a svetu sa dopraje čas pokoja.» (Lucia
hovorí, str. 21) Podmienkou záchrany je: modlitba, zvlášť sv. ruženca, pokánie
za hriechy a skutočné obrátenie.
vo Fatime Panna Mária hovorila, že «Pán Boh čoskoro potresce svet pre jeho
zločiny vojnou, hladom a prenasledovaním Cirkvi... Ľudia dobrej vôle podstúpia
mučeníctvo, Svätý otec bude veľa trpieť a rozličné národy budú zničené. Ale na
koniec zvíťazí moje nepoškvrnené Srdce a svetu sa dopraje čas pokoja.» (Lucia
hovorí, str. 21) Podmienkou záchrany je: modlitba, zvlášť sv. ruženca, pokánie
za hriechy a skutočné obrátenie.
Lucia
a Lašut sa zhodujú ďalej aj v tom, že posolstvo, ktoré dostali od Panny Márie,
sa netýka len ich osôb, ale je určené celému ľudstvu.
a Lašut sa zhodujú ďalej aj v tom, že posolstvo, ktoré dostali od Panny Márie,
sa netýka len ich osôb, ale je určené celému ľudstvu.
Svedectvá o Turzovke
Udalosti,
ktoré sa odohrali v Turzovke s Matúšom Lašutom, vyvolali u mnohých ľudí túžbu uvidieť
na Živčáku «podivné veci». Viacerí pútnici totiž tvrdili, že aj oni mali
«videnie». Nedávno som dostal list od krajanky, žijúcej v Amerike. Aj ona
potvrdzuje toto naše tvrdenie. «Chcela
by som vám v krátkosti napísať, čo sa mne prihodilo v Turzovke. Kým som ešte
žila v starom kraji, veľmi rada som tam chodievala s celou rodinou. Vždy tam
bolo veľa ľudí. Všeličo sa človek dozvedel od ľudí, čo tam na vlastné oči
videli zázraky. Ja som si toľko ráz priala, aby som aj ja tam niečo videla.
Mala som pevnú nádej, že aj mne sa tam niečo takého stane. V roku 1970, rok
predtým, ako som mala ísť do Ameriky, dostala som vnuknutie, aby som išla do
Turzovky vyprosiť si milosť od Matičky Božej. Nepamätám sa presne na mesiac,
len to viem, že to bolo v lete. Chcela som byť na mieste hneď ráno,
ktoré sa odohrali v Turzovke s Matúšom Lašutom, vyvolali u mnohých ľudí túžbu uvidieť
na Živčáku «podivné veci». Viacerí pútnici totiž tvrdili, že aj oni mali
«videnie». Nedávno som dostal list od krajanky, žijúcej v Amerike. Aj ona
potvrdzuje toto naše tvrdenie. «Chcela
by som vám v krátkosti napísať, čo sa mne prihodilo v Turzovke. Kým som ešte
žila v starom kraji, veľmi rada som tam chodievala s celou rodinou. Vždy tam
bolo veľa ľudí. Všeličo sa človek dozvedel od ľudí, čo tam na vlastné oči
videli zázraky. Ja som si toľko ráz priala, aby som aj ja tam niečo videla.
Mala som pevnú nádej, že aj mne sa tam niečo takého stane. V roku 1970, rok
predtým, ako som mala ísť do Ameriky, dostala som vnuknutie, aby som išla do
Turzovky vyprosiť si milosť od Matičky Božej. Nepamätám sa presne na mesiac,
len to viem, že to bolo v lete. Chcela som byť na mieste hneď ráno,
Autobusy čakajú na pútnikov
Drevená lavička cez potok pod Živčakom
lebo jedna pani mi hovorila, že ráno, keď vychádza slnko, vidieť tam všelijaké divy.
V noci som cestovala, aby som sa tam dostala hneď ráno. Na miesto som prišla
asi o siedmej hodine ráno, keď začalo vychádzať slnko. Bolo tam už hodne
pútnikov. Jedni sa modlili pri oltárikoch, iní pri kríži na mieste zjavenia,
iní zasa išli na vodu. Ja som sa pridala k malej skupinke, čo stála na vŕšku
blízko miesta zjavenia. Netrvalo ani desať minúť, keď naraz všetci, čo sme tam
stáli, ostali sme fialoví, ako keby nás bol niekto zafarbil najkrajšou fialovou
farbou. Ja sa pýtam jednej panej, ktorá stála pri mne, čo to znamená, že sme
všetci fialoví. Ona mi hovorí, že sme hlboko veriaci a Pán Boh nám dáva svoju
milosť. Nato išla jedna pani oproti nám, a tá mala len tri malé fialové fliačky
na tvári. Tá pani hovorí: Ona je málo veriaca, prišla sem len zo zvedavosti ...
Pevne verím, že to miesto je posvätné, a to, čo sa hovorí a píše, je všetko
pravda. Taký, čo nič nevidel, nemôže hovoriť, že videl. To, že sa Matička Božia
zjavila hájnikovi Lašutovi, je pravda. Dokazujú to zázraky. Koľkých už
uzdravila turzovská voda, a to z takých chorôb, čo boli nevyliečiteľné a ako
beznádejné prípady! Pán Boh ukazuje, že existuje!» Toľkoto zo spomenutého listu krajanky. «Je isté — potvrdil mi kňaz zo Slovenska,
ktorý si všíma turzovské udalosti — že niektorí ľudia sú dôverčiví, ba až
poverčiví, čo sa týka turzovskej vody a rozličných 'videní'. Sám som zistil, že
Kysuce je kraj zamorený poverami a čarodejstvom ... V októbri 1969 som poslal
jedného mladšieho ženatého muža na Živčákovu horu pozrieť sa a zistiť terajší
stav a hlavne si všimnúť prejavy 'vidiacich'. Našiel tam medzi návštevníkmi
muža z Liptova, ktorý povzneseným hlasom hovoril hlúčku žien a mužov, že mal
videnie, že sa mu zjavila Panna Mária, a
to nie raz a že im posiela požehnanie, ktoré začal dávať napodobňujúc kňaza a
táral dve na tri nesúvislé vety. Pán ho po chvíli oslovil a napomenul, aby
hovoril ako k ľuďom a nefantazíroval. 'Vidiaci' sa zháčil a začal ustupovať. No
vtom už pristúpil k nim dvom horár a ťahal za rukáv toho pána ukazujúc na
kamene v hrsti okolostojacich mužov, pripravených na zákrok proti rušiteľovi
videní a požehnania. Horár vravel: 'Poďme preč, lebo sa to môže pre nás zle
skončiť». Táto udalosť ukazuje skutočne
na poverčivosť niektorých pútnikov, ktorí prichádzajú do Turzovky s túžbou
vidieť divy a zázraky. Ľud si rozpráva o všelijakých podivných veciach, o
ktorých sa aj píše. Spomenutý kňaz zo
Slovenska dodáva: «Uzdravenia sú, to
je isté, ale akého pôvodu, o tom nech sa vyjadria odborníci a komisia. Na
všetko treba dať triezvu odpoveď po kritickom zvážení údajov. V detailoch sú to
pre nás zahanbujúce veci. Brožúrka vydaná vo Viedni nie je hodnoverná, v niektorých
bodoch nesprávne formulovaná, nekritická.»
Teda rozhodne nie je všetko pravda, čo sa o Turzovke hovorí a píše. Ani
uzdravenia, ktoré sa tam isto stávajú, nie sú ešte samy osebe dôkazy nadprirodzena.
Treba ich odborne a kriticky preskúmať, či sa stali normálnym prirodzeným
spôsobom alebo zvláštnym zásahom nadprirodzena. To je úloha komisie, ktorá
jestvuje v nitrianskom biskupstve. Nakoľko vieme, táto komisia, alebo aspoň
niektorí jej členovia, poslali svoje pozorovania a stanoviská do Ríma v septembri
roku 1969. Treba si však uvedomiť, že v súčasnom položení Cirkvi na Slovensku
je nemožné dôkladne preskúmať turzovské udalosti, pretože ateistická vláda
urobila všetko možné, aby sa o Turzovke mlčalo.
V noci som cestovala, aby som sa tam dostala hneď ráno. Na miesto som prišla
asi o siedmej hodine ráno, keď začalo vychádzať slnko. Bolo tam už hodne
pútnikov. Jedni sa modlili pri oltárikoch, iní pri kríži na mieste zjavenia,
iní zasa išli na vodu. Ja som sa pridala k malej skupinke, čo stála na vŕšku
blízko miesta zjavenia. Netrvalo ani desať minúť, keď naraz všetci, čo sme tam
stáli, ostali sme fialoví, ako keby nás bol niekto zafarbil najkrajšou fialovou
farbou. Ja sa pýtam jednej panej, ktorá stála pri mne, čo to znamená, že sme
všetci fialoví. Ona mi hovorí, že sme hlboko veriaci a Pán Boh nám dáva svoju
milosť. Nato išla jedna pani oproti nám, a tá mala len tri malé fialové fliačky
na tvári. Tá pani hovorí: Ona je málo veriaca, prišla sem len zo zvedavosti ...
Pevne verím, že to miesto je posvätné, a to, čo sa hovorí a píše, je všetko
pravda. Taký, čo nič nevidel, nemôže hovoriť, že videl. To, že sa Matička Božia
zjavila hájnikovi Lašutovi, je pravda. Dokazujú to zázraky. Koľkých už
uzdravila turzovská voda, a to z takých chorôb, čo boli nevyliečiteľné a ako
beznádejné prípady! Pán Boh ukazuje, že existuje!» Toľkoto zo spomenutého listu krajanky. «Je isté — potvrdil mi kňaz zo Slovenska,
ktorý si všíma turzovské udalosti — že niektorí ľudia sú dôverčiví, ba až
poverčiví, čo sa týka turzovskej vody a rozličných 'videní'. Sám som zistil, že
Kysuce je kraj zamorený poverami a čarodejstvom ... V októbri 1969 som poslal
jedného mladšieho ženatého muža na Živčákovu horu pozrieť sa a zistiť terajší
stav a hlavne si všimnúť prejavy 'vidiacich'. Našiel tam medzi návštevníkmi
muža z Liptova, ktorý povzneseným hlasom hovoril hlúčku žien a mužov, že mal
videnie, že sa mu zjavila Panna Mária, a
to nie raz a že im posiela požehnanie, ktoré začal dávať napodobňujúc kňaza a
táral dve na tri nesúvislé vety. Pán ho po chvíli oslovil a napomenul, aby
hovoril ako k ľuďom a nefantazíroval. 'Vidiaci' sa zháčil a začal ustupovať. No
vtom už pristúpil k nim dvom horár a ťahal za rukáv toho pána ukazujúc na
kamene v hrsti okolostojacich mužov, pripravených na zákrok proti rušiteľovi
videní a požehnania. Horár vravel: 'Poďme preč, lebo sa to môže pre nás zle
skončiť». Táto udalosť ukazuje skutočne
na poverčivosť niektorých pútnikov, ktorí prichádzajú do Turzovky s túžbou
vidieť divy a zázraky. Ľud si rozpráva o všelijakých podivných veciach, o
ktorých sa aj píše. Spomenutý kňaz zo
Slovenska dodáva: «Uzdravenia sú, to
je isté, ale akého pôvodu, o tom nech sa vyjadria odborníci a komisia. Na
všetko treba dať triezvu odpoveď po kritickom zvážení údajov. V detailoch sú to
pre nás zahanbujúce veci. Brožúrka vydaná vo Viedni nie je hodnoverná, v niektorých
bodoch nesprávne formulovaná, nekritická.»
Teda rozhodne nie je všetko pravda, čo sa o Turzovke hovorí a píše. Ani
uzdravenia, ktoré sa tam isto stávajú, nie sú ešte samy osebe dôkazy nadprirodzena.
Treba ich odborne a kriticky preskúmať, či sa stali normálnym prirodzeným
spôsobom alebo zvláštnym zásahom nadprirodzena. To je úloha komisie, ktorá
jestvuje v nitrianskom biskupstve. Nakoľko vieme, táto komisia, alebo aspoň
niektorí jej členovia, poslali svoje pozorovania a stanoviská do Ríma v septembri
roku 1969. Treba si však uvedomiť, že v súčasnom položení Cirkvi na Slovensku
je nemožné dôkladne preskúmať turzovské udalosti, pretože ateistická vláda
urobila všetko možné, aby sa o Turzovke mlčalo.
Uzdravenia v Turzovke
Niektorí
pútnici, ktorí navštívili Turzovku, tvrdia, že boli svedkami náhlych
uzdravení. «Môj brat Stanislav Vojtas,
48-ročný, ženatý, otec štyroch detí — tvrdí Anna Vavrzická — bol zamestnaný v
Třineckých železiarňach. Pri práci cez nočnú zmenu sa nadýchal plynu, ktorý
niekde unikal, a tak sa otrávil. Nebolo to veľmi nebezpečné, ale pri nastupovaní
do vlaku v Třinci prišlo mu zle, spadol zo schodov a rozbil si hlavu. Hneď ho
odviezli do nemocnice, kde sa až po dlhšej dobe prebral z hlbokého bezvedomia.
Lekári vyhlásili, že jeho stav je beznádejný. 4. decembra 1967 bol operovaný.
Aj po operácii lekári vyhlásili, že mu niet pomoci. Bol zaopatrený svätými
sviatosťami a potom sme už čakali jeho smrť.
8. decembra išla som na posvätnú turzovskú horu, aby som poprosila Božiu
Matku o bratovo uzdravenie. Nabrala som vody a odišla do nemocnice. Natrela som
bratovi tvár vodou a vrúcne som sa modlila k Matke Božej za jeho uzdravenie.
Prv ako som odišla, prosila som zdravotnú sestru, aby mu naliala vodu do
prístroja, ktorý mal brat na tvári. Myslím, že to bol dýchací prístroj.
Ošetrovateľka to odmietla urobiť s výhovorkou, že mu prístroj nemôže sňať z
tváre. Sotva som vyšla z nemocničnej
izby, zdravotná sestra bežala za mnou a volala, že bratovi je už lepšie, že sa
už aj posadil. Priznala sa, že mu hneď po mojom odchode skutočne naliala do
prístroja vodu, ako som si to priala. 10. decembra zišiel z postele a na
všeobecný údiv nechcel sa už viac do nej vrátiť. Bol a dosiaľ je
zdravý...» «Potvrdzujem pod svätou
prísahou — hovorí pani Paulína Pittnerová z rakúskeho mestečka Breitensteinu —
že 19. októbra 1965 bola som na Turzovke
uzdravená z bolestnej choroby stiahnutia svalov v dlaniach. Od tej doby
môžem zasa bez bolesti vykonávať svoje zamestnanie.» «Ja som tiež bola na Turzovke — čítame v slovenskom
rukopise z Viedne — videla som div so slnkom. Bolo to od 3.30 do 9.30 ráno.
Slnko sa krútilo ako dva kotúče. Zadný kotúč sa jagal, predný bol bez lesku a
menil farbu: čiernu, žltú, zelenú a modrú. Aj nebo menilo farbu a tak silne, že
sa to odrážalo na tvárach a oblekoch. Aj plamene sviec na stromoch a oltároch
menili farby, ale nie podľa farby slnka, ale osobitne. Po skončení úkazu dávali
normálne žlté svetlá. Videla som muža, čo mal rakovinu. Bol operovaný, ale bez
výsledku. Keď sa napil z prameňa, ozdravel. Istá Slovenka mala stratiť nohu pre
ružu. Išla tam a ozdravela. Aj ja sama som skúsila liečivý účinok vody.
Hovorili sme aj s Lašutom. Všetko ma dojalo. Div so slnkom sa opakuje na
sviatky Panny Márie. Cirkevná vrchnosť a najmä kňazi, verní režimu (aj miestny
kňaz), vyhlasujú všetko za podvod. Tak o tom kážu, ale v srdci myslia iné. Naše
cirkevné úrady tiež nemôžu vec rozširovať. I keď sa divy opakujú, každý je tam
ticho, lebo sa bojí prenasledovania úradov. Ale 'k obrázku' predsa možno ísť. Tam
vidno šesť prameňov vody, z ktorej si každý môže nabrať, koľko chce.» (List
písaný vo Viedni 15. decembra 1966)
pútnici, ktorí navštívili Turzovku, tvrdia, že boli svedkami náhlych
uzdravení. «Môj brat Stanislav Vojtas,
48-ročný, ženatý, otec štyroch detí — tvrdí Anna Vavrzická — bol zamestnaný v
Třineckých železiarňach. Pri práci cez nočnú zmenu sa nadýchal plynu, ktorý
niekde unikal, a tak sa otrávil. Nebolo to veľmi nebezpečné, ale pri nastupovaní
do vlaku v Třinci prišlo mu zle, spadol zo schodov a rozbil si hlavu. Hneď ho
odviezli do nemocnice, kde sa až po dlhšej dobe prebral z hlbokého bezvedomia.
Lekári vyhlásili, že jeho stav je beznádejný. 4. decembra 1967 bol operovaný.
Aj po operácii lekári vyhlásili, že mu niet pomoci. Bol zaopatrený svätými
sviatosťami a potom sme už čakali jeho smrť.
8. decembra išla som na posvätnú turzovskú horu, aby som poprosila Božiu
Matku o bratovo uzdravenie. Nabrala som vody a odišla do nemocnice. Natrela som
bratovi tvár vodou a vrúcne som sa modlila k Matke Božej za jeho uzdravenie.
Prv ako som odišla, prosila som zdravotnú sestru, aby mu naliala vodu do
prístroja, ktorý mal brat na tvári. Myslím, že to bol dýchací prístroj.
Ošetrovateľka to odmietla urobiť s výhovorkou, že mu prístroj nemôže sňať z
tváre. Sotva som vyšla z nemocničnej
izby, zdravotná sestra bežala za mnou a volala, že bratovi je už lepšie, že sa
už aj posadil. Priznala sa, že mu hneď po mojom odchode skutočne naliala do
prístroja vodu, ako som si to priala. 10. decembra zišiel z postele a na
všeobecný údiv nechcel sa už viac do nej vrátiť. Bol a dosiaľ je
zdravý...» «Potvrdzujem pod svätou
prísahou — hovorí pani Paulína Pittnerová z rakúskeho mestečka Breitensteinu —
že 19. októbra 1965 bola som na Turzovke
uzdravená z bolestnej choroby stiahnutia svalov v dlaniach. Od tej doby
môžem zasa bez bolesti vykonávať svoje zamestnanie.» «Ja som tiež bola na Turzovke — čítame v slovenskom
rukopise z Viedne — videla som div so slnkom. Bolo to od 3.30 do 9.30 ráno.
Slnko sa krútilo ako dva kotúče. Zadný kotúč sa jagal, predný bol bez lesku a
menil farbu: čiernu, žltú, zelenú a modrú. Aj nebo menilo farbu a tak silne, že
sa to odrážalo na tvárach a oblekoch. Aj plamene sviec na stromoch a oltároch
menili farby, ale nie podľa farby slnka, ale osobitne. Po skončení úkazu dávali
normálne žlté svetlá. Videla som muža, čo mal rakovinu. Bol operovaný, ale bez
výsledku. Keď sa napil z prameňa, ozdravel. Istá Slovenka mala stratiť nohu pre
ružu. Išla tam a ozdravela. Aj ja sama som skúsila liečivý účinok vody.
Hovorili sme aj s Lašutom. Všetko ma dojalo. Div so slnkom sa opakuje na
sviatky Panny Márie. Cirkevná vrchnosť a najmä kňazi, verní režimu (aj miestny
kňaz), vyhlasujú všetko za podvod. Tak o tom kážu, ale v srdci myslia iné. Naše
cirkevné úrady tiež nemôžu vec rozširovať. I keď sa divy opakujú, každý je tam
ticho, lebo sa bojí prenasledovania úradov. Ale 'k obrázku' predsa možno ísť. Tam
vidno šesť prameňov vody, z ktorej si každý môže nabrať, koľko chce.» (List
písaný vo Viedni 15. decembra 1966)
Ďalšie
prípady údajných uzdravení preberáme z českej brožúrky O. Schmida, C.P. Autor
tvrdí, že správy pochádzajú od svedkov zázrakov alebo priamo od osôb, ktoré o
priebehu svojej choroby alebo o svojom podivuhodnom uzdravení samy rozprávali.
Má dokonca v rukách aj adresy menovaných osôb a fotografie niektorých
uzdravených. Jedna milosrdná sestra z
rehole sv. Františka ochorela na ťažkú pľúcnu chorobu. Viac röntgenových snímok
ukázalo na oboch pľúcnych lalokoch čierne škvrny, ktoré podľa lekárskeho
vyjadrenia vyžadovali nevyhnutne operáciu. Bol už aj ustálený deň pre tento
operačný zákrok. Deň pred operáciou navštívil nemocnú jej brat. Táto ho dôverne
prosila: «Zavez ma dnes na Turzovku!» Brat si skutočne vypýtal pre nemocnú deň
dovolenky, ale musel sľúbiť, že sa do večera vráti. Išli teda na horu zjavení.
Aj napriek ťažkej chorobe ctihodná sestra vystúpila na kopec, napila sa vody a
bola uzdravená. Keď sa na druhý deň objavila pred lekárom, požiadala najprv o
novú röntgenovú snímku. «To je celkom nemožné. Mám už 10-12 vašich snímok a
viem presne, kde sedí ohnisko» — povedal lekár.
prípady údajných uzdravení preberáme z českej brožúrky O. Schmida, C.P. Autor
tvrdí, že správy pochádzajú od svedkov zázrakov alebo priamo od osôb, ktoré o
priebehu svojej choroby alebo o svojom podivuhodnom uzdravení samy rozprávali.
Má dokonca v rukách aj adresy menovaných osôb a fotografie niektorých
uzdravených. Jedna milosrdná sestra z
rehole sv. Františka ochorela na ťažkú pľúcnu chorobu. Viac röntgenových snímok
ukázalo na oboch pľúcnych lalokoch čierne škvrny, ktoré podľa lekárskeho
vyjadrenia vyžadovali nevyhnutne operáciu. Bol už aj ustálený deň pre tento
operačný zákrok. Deň pred operáciou navštívil nemocnú jej brat. Táto ho dôverne
prosila: «Zavez ma dnes na Turzovku!» Brat si skutočne vypýtal pre nemocnú deň
dovolenky, ale musel sľúbiť, že sa do večera vráti. Išli teda na horu zjavení.
Aj napriek ťažkej chorobe ctihodná sestra vystúpila na kopec, napila sa vody a
bola uzdravená. Keď sa na druhý deň objavila pred lekárom, požiadala najprv o
novú röntgenovú snímku. «To je celkom nemožné. Mám už 10-12 vašich snímok a
viem presne, kde sedí ohnisko» — povedal lekár.
«Pán
doktor — odpovedala sestra — ale ja žiadam aj napriek tomu novú snímku. Cítim
sa úplne zdravá.» Snímka sa urobila a
ukázalo sa úplné uzdravenie. «Čo ste
urobili? Naozaj ste úplne zdravá!» — povedal lekár.
doktor — odpovedala sestra — ale ja žiadam aj napriek tomu novú snímku. Cítim
sa úplne zdravá.» Snímka sa urobila a
ukázalo sa úplné uzdravenie. «Čo ste
urobili? Naozaj ste úplne zdravá!» — povedal lekár.
«Bola
som na Turzovke a napila som sa tam vody».
«To je vonkoncom nevysvetliteľné! To je zázrak. Choďte domov, ale nikomu
nepovedzte, že som vám to povedal!» V
istej nemocnici ležal ťažko chorý katolík (ale iba matrikový). Lekári ho
vyhlásili za beznádejný prípad. Jeho sestra priniesla vodu z prameňa na hore
zjavení. On sa napil a ozdravel.
«54-ročný muž trpel na rakovinu čriev a musel byť operovaný. Po operácii
mu lekár vysvetlil, že mu ostáva len krátky čas života. Muž sa dal doviesť na
Turzovku. S najväčším úsilím sa mu podarilo prísť k spodnému prameňu. Tam sa
napil trošku vody a potom od vyčerpania zamdlel. Preniesli ho domov. Keď sa
prebral zo zamdlenia, pýtal si vodu z prameňa. Na veľké prekvapenie vypil jej
veľké množstvo. Naraz zacítil v celom tele veľkú horúčavu,
som na Turzovke a napila som sa tam vody».
«To je vonkoncom nevysvetliteľné! To je zázrak. Choďte domov, ale nikomu
nepovedzte, že som vám to povedal!» V
istej nemocnici ležal ťažko chorý katolík (ale iba matrikový). Lekári ho
vyhlásili za beznádejný prípad. Jeho sestra priniesla vodu z prameňa na hore
zjavení. On sa napil a ozdravel.
«54-ročný muž trpel na rakovinu čriev a musel byť operovaný. Po operácii
mu lekár vysvetlil, že mu ostáva len krátky čas života. Muž sa dal doviesť na
Turzovku. S najväčším úsilím sa mu podarilo prísť k spodnému prameňu. Tam sa
napil trošku vody a potom od vyčerpania zamdlel. Preniesli ho domov. Keď sa
prebral zo zamdlenia, pýtal si vodu z prameňa. Na veľké prekvapenie vypil jej
veľké množstvo. Naraz zacítil v celom tele veľkú horúčavu,
Zábery z miesta zjavení
takže myslel, že sa mu už blíži koniec. Keď horúčava popustila, cítil sa úplne
zdravý. Jedol a pil riadne bez akýchkoľvek ťažkostí. Po troch mesiacoch sa
vrátil do nemocnice na vyšetrenie. Lekár neveril v jeho uzdravenie a žiadal
novú operáciu. Tá však ukázala úplné uzdravenie a normálny stav čriev. Tento
chorý muž bol evanjelik a neveril v Božiu Matku. Po svojom uzdravení sa stal
katolíkom. Teraz denne chodieva na svätú omšu a pristupuje k sv. prijímaniu.
Toto sa stalo roku 1961.15. septembra 1966 náš spravodajca sa rozprával s týmto
mužom, ktorý potvrdil, že v uplynulých piatich rokoch nemal nijaké ťažkosti so
zdravím.»
zdravý. Jedol a pil riadne bez akýchkoľvek ťažkostí. Po troch mesiacoch sa
vrátil do nemocnice na vyšetrenie. Lekár neveril v jeho uzdravenie a žiadal
novú operáciu. Tá však ukázala úplné uzdravenie a normálny stav čriev. Tento
chorý muž bol evanjelik a neveril v Božiu Matku. Po svojom uzdravení sa stal
katolíkom. Teraz denne chodieva na svätú omšu a pristupuje k sv. prijímaniu.
Toto sa stalo roku 1961.15. septembra 1966 náš spravodajca sa rozprával s týmto
mužom, ktorý potvrdil, že v uplynulých piatich rokoch nemal nijaké ťažkosti so
zdravím.»
«istá
žena trpela dva roky na bolesti v nohe. Bolesti sa jej stále stupňovali. Lekár
konečne vyhlásil amputáciu nohy za nevyhnutnú. Pani si vykonala púť do Turzovky.
Ťažko sa dovliekla na horu, napila sa tam vody a bola okamžite uzdravená. Doma
sa potom ukázala vyšetrujúcemu lekárovi, ktorý zistil úplné uzdravenie. Toto sa
stalo 15. septembra 1965.» «Jedna pani z
Prahy trpela na ťažký zápal obidvoch vaječníkov, takže jej museli byť
operatívne odstránené. Lekár upozornil paniu, že už viac nebude môcť mať nijaké
deti. Bola z toho veľmi nešťastná. Jej priateľka, ktorá často putovala na
Turzovku, jej poradila, aby sa obrátila na nebeskú Matku. Zaviedla ju na horu
zjavenia. Pani sa tam napila vody a — čo nikto nepovažoval za možné — roku 1966
priviedla na svet zdravého, čulého chlapčeka. Obetovala ho Pánu Bohu a Cirkvi,
aby bol kňazom, ak to bude Božia vôľa.»
«Pani Hauptová, bývajúca na Ihingerstrasse č. 11 v Magstadte, mala veľa
starostí so svojou nohou. Za dva roky jej tak veľmi opuchla, že si nemohla obuť
nijakú obuv. V poslednej dobe sa jej noha otvorila a tri mesiace bola v
lekárskom ošetrení. Koncom januára tohto roku (1972) išla k svojej známej,
slečne Margite Schwarzovej, tu v Magstadte. Dostala od nej trochu turzovskej
vody. Napadlo ju postriekať si nohu turzovskou vodou. Modlila sa nábožne a
dôverne k Matke Božej. Za krátku dobu pani Hauptová mohla si už obuť topánku a
ešte v ten istý deň sa jej noha úplne zahojila. Pani Hauptová vďačne
potvrdzuje, že ju zázračne uzdravila Matka Božia. Podpísaná: Júlia
Hauptová.» «Jedného dňa istý lekár
priviezol svoju manželku na stanicu v Turzovke. Už desať rokov bola pripútaná k
lôžku, nemohla chodiť. Jej manžel s jedným kolegom ju ťahali na vozíku na horu
zjavení. Nerád to robil, ale ona ho o to dôrazne žiadala. Verila a dúfala, že
sa na hore uzdraví. Konečne sa dostali k
prvému prameňu, ale uzdravenie sa nedostavilo. Tu jej muž dohováral: «Vidíš, tu
máš, čo si chcela! Si tu, ale nie si uzdravená!» Ona však odpovedala: «Ak
chcete, aby som sa uzdravila, kľaknite si a modlite sa!» Obaja muži si kľakli a
začali sa modliť. Naraz pani hlasno vzdychla. Muži sa pozreli na ňu. Pani
vystierala ruky k manželovi a volala: Pomôž mi vstať! A potom vstala, ďakovala
Pánu Bohu a svätej Panne, zišla pešky z kopca dolu i k vlaku. Od vlaku šla
priamo na farský úrad, legitimovala sa a nechala zaprotokolovať správu a svojom
náhlom uzdravení. Správa sa končí slovami: To je pravda. To je nie lož. Posielame
slovenskému biskupovi v N. všetko, čo sme sa o prípadoch zázračného uzdravenia
dozvedeli. V roku 1966 mnoho nemocných bolo zázračne uzdravených.»
žena trpela dva roky na bolesti v nohe. Bolesti sa jej stále stupňovali. Lekár
konečne vyhlásil amputáciu nohy za nevyhnutnú. Pani si vykonala púť do Turzovky.
Ťažko sa dovliekla na horu, napila sa tam vody a bola okamžite uzdravená. Doma
sa potom ukázala vyšetrujúcemu lekárovi, ktorý zistil úplné uzdravenie. Toto sa
stalo 15. septembra 1965.» «Jedna pani z
Prahy trpela na ťažký zápal obidvoch vaječníkov, takže jej museli byť
operatívne odstránené. Lekár upozornil paniu, že už viac nebude môcť mať nijaké
deti. Bola z toho veľmi nešťastná. Jej priateľka, ktorá často putovala na
Turzovku, jej poradila, aby sa obrátila na nebeskú Matku. Zaviedla ju na horu
zjavenia. Pani sa tam napila vody a — čo nikto nepovažoval za možné — roku 1966
priviedla na svet zdravého, čulého chlapčeka. Obetovala ho Pánu Bohu a Cirkvi,
aby bol kňazom, ak to bude Božia vôľa.»
«Pani Hauptová, bývajúca na Ihingerstrasse č. 11 v Magstadte, mala veľa
starostí so svojou nohou. Za dva roky jej tak veľmi opuchla, že si nemohla obuť
nijakú obuv. V poslednej dobe sa jej noha otvorila a tri mesiace bola v
lekárskom ošetrení. Koncom januára tohto roku (1972) išla k svojej známej,
slečne Margite Schwarzovej, tu v Magstadte. Dostala od nej trochu turzovskej
vody. Napadlo ju postriekať si nohu turzovskou vodou. Modlila sa nábožne a
dôverne k Matke Božej. Za krátku dobu pani Hauptová mohla si už obuť topánku a
ešte v ten istý deň sa jej noha úplne zahojila. Pani Hauptová vďačne
potvrdzuje, že ju zázračne uzdravila Matka Božia. Podpísaná: Júlia
Hauptová.» «Jedného dňa istý lekár
priviezol svoju manželku na stanicu v Turzovke. Už desať rokov bola pripútaná k
lôžku, nemohla chodiť. Jej manžel s jedným kolegom ju ťahali na vozíku na horu
zjavení. Nerád to robil, ale ona ho o to dôrazne žiadala. Verila a dúfala, že
sa na hore uzdraví. Konečne sa dostali k
prvému prameňu, ale uzdravenie sa nedostavilo. Tu jej muž dohováral: «Vidíš, tu
máš, čo si chcela! Si tu, ale nie si uzdravená!» Ona však odpovedala: «Ak
chcete, aby som sa uzdravila, kľaknite si a modlite sa!» Obaja muži si kľakli a
začali sa modliť. Naraz pani hlasno vzdychla. Muži sa pozreli na ňu. Pani
vystierala ruky k manželovi a volala: Pomôž mi vstať! A potom vstala, ďakovala
Pánu Bohu a svätej Panne, zišla pešky z kopca dolu i k vlaku. Od vlaku šla
priamo na farský úrad, legitimovala sa a nechala zaprotokolovať správu a svojom
náhlom uzdravení. Správa sa končí slovami: To je pravda. To je nie lož. Posielame
slovenskému biskupovi v N. všetko, čo sme sa o prípadoch zázračného uzdravenia
dozvedeli. V roku 1966 mnoho nemocných bolo zázračne uzdravených.»
Zdá
sa nám celkom isté, že na Turzovke sa stali náhle uzdravenia. Treba ich však
preskúmať, či sa stali prirodzeným spôsobom, alebo azda nadprirodzeným zásahom.
Takéto skúmanie je v súčasných pomeroch na Slovensku pravdepodobne nemožné.
Treba čakať na priaznivejšiu dobu. Jedno je však celkom isté: ak v turzovských
udalostiach bol naozaj Boží prst, tak pravda raz vyjde najavo, i keby to trvalo
dlhé roky. Ak sa však v Turzovke nič nadprirodzeného nestalo, vtedy celá vec
raz istotne zaspí a na všetko sa zabudne, ako tomu bolo v minulosti na toľkých
miestach na svete ... i na našom Slovensku.
sa nám celkom isté, že na Turzovke sa stali náhle uzdravenia. Treba ich však
preskúmať, či sa stali prirodzeným spôsobom, alebo azda nadprirodzeným zásahom.
Takéto skúmanie je v súčasných pomeroch na Slovensku pravdepodobne nemožné.
Treba čakať na priaznivejšiu dobu. Jedno je však celkom isté: ak v turzovských
udalostiach bol naozaj Boží prst, tak pravda raz vyjde najavo, i keby to trvalo
dlhé roky. Ak sa však v Turzovke nič nadprirodzeného nestalo, vtedy celá vec
raz istotne zaspí a na všetko sa zabudne, ako tomu bolo v minulosti na toľkých
miestach na svete ... i na našom Slovensku.
Svedectvo kňaza
O Turzovke dostali sme vzácne svedectvo od istého slovenského kňaza z roku 1978.
Uverejňujeme ho v doslovnom znení:
Uverejňujeme ho v doslovnom znení:
«V
Turzovke som bol v roku 1977 dvakrát: v máji a v októbri. Po obidva razy som sa
zhováral s vizionárom Lašutom. Nie práve o samotnom zjavení, lebo už je z toho
unavený a nerád to večne opakuje. Ale chcel som vedieť jeho názory na vieru, na
účinkovanie Božie vo svete, na ľudí, na náboženský život, na milosť. A bol som
prekvapený správnosťou a hĺbkou jeho myšlienok. Iba v jednej veci som ho musel
upraviť — priveľmi prízvukoval, že milosť Božiu si treba zaslúžiť, ale i v tej
veci sa hneď priznal, že milosť je dar. Prízvukoval odkaz Panny Márie, aby sa
ľudia dali na pokánie a mysleli viac na večné veci. Jeho život je vraj
príkladne kresťanský, a to je najlepším dôkazom pravosti obrátenia, ktoré sa s
ním stalo pri videní Panny Márie, a tak i viery hodnosti toho, čo hovorí o
svojom videní. Nemožno na ňom vidieť nijaké psychické úchylky. Jeho slová sú
veľmi triezve a presvedčivé, úsudok logický, reč jasná, rozumná, usporiadaná,
bez pátosu, nepreskakuje z veci na vec. Jeho pohľad na svet je pohľad človeka
zapáleného za spásu duší a hroziaceho sa každého hriechu. Lásku k Bohu i k
blížnemu dokazuje praxou. Je ďaleko od
všetkého egoizmu alebo prospechárstva; fakt videnia, ktoré sa mu
dostalo, skôr sa snaží udržať bez senzácie, nemá rád zvedavcov, od nikoho
neprijíma nijaké dary, ale uťahuje sa radšej do súkromia. Že ho Verejná
bezpečnosť vyhlásila za blázna a zavrela do ústavu (trikrát zavretý, trikrát prepustený
ako zdravý) pre choromyseľných, to je len politické opatrenie. Pre posudzovanie
psychického zdravia takto postihnutého človeka to nemôže byť smerodajné.
Turzovke som bol v roku 1977 dvakrát: v máji a v októbri. Po obidva razy som sa
zhováral s vizionárom Lašutom. Nie práve o samotnom zjavení, lebo už je z toho
unavený a nerád to večne opakuje. Ale chcel som vedieť jeho názory na vieru, na
účinkovanie Božie vo svete, na ľudí, na náboženský život, na milosť. A bol som
prekvapený správnosťou a hĺbkou jeho myšlienok. Iba v jednej veci som ho musel
upraviť — priveľmi prízvukoval, že milosť Božiu si treba zaslúžiť, ale i v tej
veci sa hneď priznal, že milosť je dar. Prízvukoval odkaz Panny Márie, aby sa
ľudia dali na pokánie a mysleli viac na večné veci. Jeho život je vraj
príkladne kresťanský, a to je najlepším dôkazom pravosti obrátenia, ktoré sa s
ním stalo pri videní Panny Márie, a tak i viery hodnosti toho, čo hovorí o
svojom videní. Nemožno na ňom vidieť nijaké psychické úchylky. Jeho slová sú
veľmi triezve a presvedčivé, úsudok logický, reč jasná, rozumná, usporiadaná,
bez pátosu, nepreskakuje z veci na vec. Jeho pohľad na svet je pohľad človeka
zapáleného za spásu duší a hroziaceho sa každého hriechu. Lásku k Bohu i k
blížnemu dokazuje praxou. Je ďaleko od
všetkého egoizmu alebo prospechárstva; fakt videnia, ktoré sa mu
dostalo, skôr sa snaží udržať bez senzácie, nemá rád zvedavcov, od nikoho
neprijíma nijaké dary, ale uťahuje sa radšej do súkromia. Že ho Verejná
bezpečnosť vyhlásila za blázna a zavrela do ústavu (trikrát zavretý, trikrát prepustený
ako zdravý) pre choromyseľných, to je len politické opatrenie. Pre posudzovanie
psychického zdravia takto postihnutého človeka to nemôže byť smerodajné.
Skúmať
uzdravenia, ktoré by dokázali pravdivosť videní objektívnym spôsobom, je za
dnešných okolností nemožné. Sme odkázaní len na hodnovernosť svedectva
samotných uzdravených. Žiadny lekár sa neopováži ani len skúmať také
uzdravenie, tým menej dať úradné svedectvo o ňom. Z toho by preň nasledovali
najhoršie následky a veci by tým ani nepomohol. Medzi ľuďmi sa šíria svedectvá
o uzdraveniach, ale ľudia sú veľmi opatrní, boja sa, aby sa ich meno nedostalo
do verejnosti. Preto ťažko tu postaviť nejaký objektívny dôkaz. Tu odcitujem svedectvá, ktoré som osobne zozbieral.
uzdravenia, ktoré by dokázali pravdivosť videní objektívnym spôsobom, je za
dnešných okolností nemožné. Sme odkázaní len na hodnovernosť svedectva
samotných uzdravených. Žiadny lekár sa neopováži ani len skúmať také
uzdravenie, tým menej dať úradné svedectvo o ňom. Z toho by preň nasledovali
najhoršie následky a veci by tým ani nepomohol. Medzi ľuďmi sa šíria svedectvá
o uzdraveniach, ale ľudia sú veľmi opatrní, boja sa, aby sa ich meno nedostalo
do verejnosti. Preto ťažko tu postaviť nejaký objektívny dôkaz. Tu odcitujem svedectvá, ktoré som osobne zozbieral.
1. «Som
G.K., 85-ročná. Trpela som 12 rokov na zápal trojklaného nervu. Hrozné bolesti
som mávala, nemohla som jesť. Dva nervy mi vyoperovali úspešne. A tretí, hoci
ho mnoho ráz prepichli, vždy ožil. Lekári mi povedali, že moja choroba je
nevyliečiteľná, že akiste umriem hladom. V auguste 1976 som dostala od vdp.
Jozefa Jurovského, jezuitu, malú fľašku turzovskej vody. Robila som dva
deviatniky, modlila som sa pred obrázkom Panny Márie Turzovskej, máčala som si
pravú stranu tváre. Len asi 1 cl tej vody som minula a už som mohla riadne
jesť, bez tých ukrutných bolestí. Už je február (1977) a doteraz som nemala
tých bolestí.»
G.K., 85-ročná. Trpela som 12 rokov na zápal trojklaného nervu. Hrozné bolesti
som mávala, nemohla som jesť. Dva nervy mi vyoperovali úspešne. A tretí, hoci
ho mnoho ráz prepichli, vždy ožil. Lekári mi povedali, že moja choroba je
nevyliečiteľná, že akiste umriem hladom. V auguste 1976 som dostala od vdp.
Jozefa Jurovského, jezuitu, malú fľašku turzovskej vody. Robila som dva
deviatniky, modlila som sa pred obrázkom Panny Márie Turzovskej, máčala som si
pravú stranu tváre. Len asi 1 cl tej vody som minula a už som mohla riadne
jesť, bez tých ukrutných bolestí. Už je február (1977) a doteraz som nemala
tých bolestí.»
2. «D., 18-ročný študent, chodí ku sviatostiam.
Mal zápal pľúc, jeho stav sa stále zhoršoval. Lekári nedávali žiadnu nádej na
uzdravenie. Už mal 41.5 C horúčky. Jeho matka v zúfalosti si vypýtala od starej
matky turzovskú vodu, potrela synovi prsia. O malú chvíľu zmizla horúčka. Syn
povedal matke: 'Už mi je dobre'. Teraz už ďalej študuje.»
Mal zápal pľúc, jeho stav sa stále zhoršoval. Lekári nedávali žiadnu nádej na
uzdravenie. Už mal 41.5 C horúčky. Jeho matka v zúfalosti si vypýtala od starej
matky turzovskú vodu, potrela synovi prsia. O malú chvíľu zmizla horúčka. Syn
povedal matke: 'Už mi je dobre'. Teraz už ďalej študuje.»
3. «E.T., 75-ročná, prekonala veľkú cestu a
dostala infarkt. Už mala ísť domov z nemocnice, keď dostala astmatický záchvat,
potom embóliu a nakoniec zápal pľúc. Lekári nedúfali v uzdravenie. Rodina sa už
radila, kde a ako ju pochovajú. Ale turzovská zázračná voda jej pomohla. Žije.
O 6. hodine chodí do kostola a denne pristupuje k sv. prijímaniu.»
dostala infarkt. Už mala ísť domov z nemocnice, keď dostala astmatický záchvat,
potom embóliu a nakoniec zápal pľúc. Lekári nedúfali v uzdravenie. Rodina sa už
radila, kde a ako ju pochovajú. Ale turzovská zázračná voda jej pomohla. Žije.
O 6. hodine chodí do kostola a denne pristupuje k sv. prijímaniu.»
4.
«M.B., narodený roku 1908, bývajúci v N., ochorel na zúženie hltana;
nejaká zapuchlina pri vstupe do žalúdka. Tento zúžený hltan neprepúšťa jedlo.
Čo zjedol, to vyvrátil. V polovici marca 1978 sa dostal do nemocnice. Tú
zapuchlinu mu vyoperovali. Ležal tam dva mesiace. Stav sa zhoršil. Potom ho
previezli do inej nemocnice. Tu ho pripravili na ďalšiu operáciu hltana.
Spolupacient ho pripravil k dôvere v pomoc Panny Márie. Dňa 23. júla 1978 mu
dali dvakrát turzovskú vodu. Nevyvrátil ju. Potom sa pokúsil jesť a odvtedy je
riadne hocaké jedlo, dokonca i salám. Lekárom povedal, že mu je dobre,
nepotrebuje operáciu. No tí ju o dva dni urobili. Dňa 25. júla 1978 mu vložili
z boku gumovú rúrku do žalúdka, aby ho mohli kŕmiť cez ňu. Pacient však je
odvtedy normálne ústami.» Týchto
svedectiev by sa dalo nahromaždiť veľa, lenže sám nemám možnosti osobne za tým
chodiť. Aká je ich viery hodnosť a objektivita? O tom mi je ťažko súdiť. Ja sám som presvedčený, že odkaz Panny Márie
v Turzovke je pravdivý a v ničom
neodporuje viere a mravom, i keď nesie stopy, aké obvykle badať u privátnych
zjavení, podľa subjektívnych okolností vizionára.» Toto je najkrajšie svedectvo, ktoré sme
dostali o Turzovke od statočného slovenského kňaza a rehoľníka.
«M.B., narodený roku 1908, bývajúci v N., ochorel na zúženie hltana;
nejaká zapuchlina pri vstupe do žalúdka. Tento zúžený hltan neprepúšťa jedlo.
Čo zjedol, to vyvrátil. V polovici marca 1978 sa dostal do nemocnice. Tú
zapuchlinu mu vyoperovali. Ležal tam dva mesiace. Stav sa zhoršil. Potom ho
previezli do inej nemocnice. Tu ho pripravili na ďalšiu operáciu hltana.
Spolupacient ho pripravil k dôvere v pomoc Panny Márie. Dňa 23. júla 1978 mu
dali dvakrát turzovskú vodu. Nevyvrátil ju. Potom sa pokúsil jesť a odvtedy je
riadne hocaké jedlo, dokonca i salám. Lekárom povedal, že mu je dobre,
nepotrebuje operáciu. No tí ju o dva dni urobili. Dňa 25. júla 1978 mu vložili
z boku gumovú rúrku do žalúdka, aby ho mohli kŕmiť cez ňu. Pacient však je
odvtedy normálne ústami.» Týchto
svedectiev by sa dalo nahromaždiť veľa, lenže sám nemám možnosti osobne za tým
chodiť. Aká je ich viery hodnosť a objektivita? O tom mi je ťažko súdiť. Ja sám som presvedčený, že odkaz Panny Márie
v Turzovke je pravdivý a v ničom
neodporuje viere a mravom, i keď nesie stopy, aké obvykle badať u privátnych
zjavení, podľa subjektívnych okolností vizionára.» Toto je najkrajšie svedectvo, ktoré sme
dostali o Turzovke od statočného slovenského kňaza a rehoľníka.
Slovenská tlač o Turzovke
Už sme spomenuli, že tlač na Slovensku dlho mlčala o udalostiach v Turzovke. Je to
pochopiteľné, lebo vieme, že tlač je celkom kontrolovaná komunistickým režimom.
Ale aj napriek tomu za Dubčekovej éry, keď nastal určitý odmäk vo všetkých
oblastiach spoločenského života, objavilo sa niekoľko článkov aj o Turzovke.
Tak napr. Mladá fronta uverejnila 27. septembra 1969 dlhší článok s nadpisom
«Turzovka- nový Lurd?» Dostal sa nám do rúk aj slovenský článok, ktorý napísal
Zdeno Gabriel a dal mu názov «Videnie Matúša Lašuta». Máme úplný text, ale sa
nám nepodarilo zistiť, v ktorých novinách bol uverejnený; z textu vysvitá, že
bol uverejnený r. 1969. Keďže je to tiež nejaký dokument o Turzovke, radi ho
doslovne uverejňujeme. V ten deň som sa vybral do mesta za celkom iným cieľom.
Nábožní ľudia, medzi ktorými som sa neskoršie ocitol, by azda povedali, že to
nebola náhoda, lebo — ako sa vraví — človek mieni, Pán Boh mení. Stretol som
známych, slovo dalo slovo a onedlho sme boli autom vo Vysokej pri Turzovke, kde
žije bývalý hájnik, dnes drevorubač Matúš Lašut, ktorý mal podľa svojho
rozprávania pred jedenástimi rokmi zjavenie na hore Okrúhla, ktorú odvtedy
navštívilo tisíce ľudí. Primár psychiatrie v Liptovskom Mikuláši dr. Ján
Hasilík nezastihol svojho niekdajšieho pacienta doma. Privítala nás jeho žena s
najstaršou z troch dcér. Na Živčákovú, ako tu hovoria onomu miestu, vybrali sme
sa teda spolu s primárom, jeho manželkou a psychiatrom dr. Svetozárom Drobom.
Na parkovisku pri rieke stál autobus a rad osobných áut, niektoré so zahraničnou
značkou. Býva ich oveľa viac, najmä vo sviatky. Len čo sme prešli na druhý breh
Kysuce, už sme stretli pútnikov s najrozličnejšími nádobami naplnenými vodou,
ktorá vraj zázračnými účinkami dokazuje skutočnosť zjavenia Panny Márie nad
Turzovkou. Vôkol vrchy a hlboké hory, urastené smreky lemujú strmú cestičku, po
ktorej stúpame a zhlboka vdychujeme svieže povetrie. Stretáme mladých i
starších ľudí, oslovujeme babku s opuchnutými nohami, idúcu o palici, no s
plnou nádobou vody v druhej ruke. «Nemértem» — odpovedá. Na stromoch vidno čoraz častejšie sväté
obrázky. Asi po polhodine chôdze sa na vrchole hory zrazu cestička rozostupuje
a očiam sa naskytá nezvyčajná scéna. Priestranstvo medzi stromami vyplňujú
väčšie- menšie oltáre so soškami a obrazmi, pri ktorých horia sviece, kľačia
alebo stoja ľudia a modlia sa. Bokom na lavičkách v rade za sebou sedí asi zo
trinásť poväčšine starších žien, s jediným sivovlasým mužom uprostred skupiny,
s modlitebnými knižkami v rukách. Spievajú po maďarsky. Ktosi mi pošepol, že
včera tu boli Nemci. Častými návštevníkmi sú aj Poliaci, Rakúšania, Taliani a
iní cudzinci. Na opačnej strane pokračuje cestička k niekoľkým pramienkom.
Počkali sme, kým si pútnici nabrali vody a napili sme sa z nej. Márne som sa
snažil zachytiť nejakú príchuť. Voda je studená, cítiť ju azda len železom od
rúry, vtlačenej do stráne. Nedočkal som sa
ani len toho, aby ma prestala bolieť hlava, čo ma trápila už od rána. Akýsi pán
Karl Wagner popisuje totiž v brožúrke «Turzovka 1958- 1968», vydanej vo Viedni
pod nadpisom «Nepoškvrnené početí mluví k nám z Turzovky» o nevšedných zjavoch
a úkazoch v súvislosti s vodou. Ale Matúš Lašut mu svojím podpisom odobril
výlučne kapitoly, opisujúce jeho vlastné videnie, zážitky a vyhlásenia. Jediným
dôkazom je však len jeho rozprávanie. Možno povedať dosť dramatické. Podľa neho
sa mu zjavila Panna Mária, videl rozličné symbolické obrazy, farby sa striedali
a on z nich vyčítal, čo znamenali a čo treba robiť. Všetko, čo popisuje, sa
nevymyká z rámca mysticizmu a pripomína nám známe maľby a kresby Matky Božej a
mapy oboch zemských pologúľ. Lašut bol
od malička veľmi pobožný, a tak nie div, že po tomto všetkom v kostole plakal a
správal sa tak čudne, že si to ľudia všimli. Najmä keď sa mu videnie zopár ráz
opakovalo. Vysvetlili si to po svojom. Šiel sa ospravedlniť ľuďom, o ktorých si
myslel, že im ako hájnik ublížil, prestal chodiť do krčmy, hrať karty a fajčiť,
lebo vraj ho predtým Panna Mária varovala, kým diabol ho zvádzal sľubujúc mu
všetko, čo si len zaželá: vyberané jedlá, drahé nápoje, cigarety, autá a drahokamy.
Diablovi nechýbala ani zlatá reťaz na prsiach a tmavočervená tvár, ako keď horí
oheň, čo mne zasa pripomínalo čertov z bábkových divadiel. Matúš Lašut však
pekelníkovi nepodľahol, ale začal ľuďom rozprávať, čo Panna Mária odkazuje
národom, ľuďom. Dopil som kávu a v hlave
mi hriešne vŕtala myšlienka, prečo vlastne Panna Mária, ak chce naozaj pomôcť
ľudstvu, nevyužila svoju zázračnú moc na hromadné presvedčivé zjavenie národom.
Namiesto toho narobila Lašutovi kopu mrzutostí a ťažkostí. Rozprával, že je
predurčený a vyvolený, aby mal zjavenie a zvestoval, že zlí budú zatratení, aby
mysleli na svoju spásu a dali sa na pokánie. Podaktorí uverili. Začali chodiť
na vrch sa modliť a stavať oltáre. Ktosi iný ich zasa chodil rúcať. A ako to už
býva, keď sa stretnú dva extrémy, nič múdreho z toho nevzíde.
pochopiteľné, lebo vieme, že tlač je celkom kontrolovaná komunistickým režimom.
Ale aj napriek tomu za Dubčekovej éry, keď nastal určitý odmäk vo všetkých
oblastiach spoločenského života, objavilo sa niekoľko článkov aj o Turzovke.
Tak napr. Mladá fronta uverejnila 27. septembra 1969 dlhší článok s nadpisom
«Turzovka- nový Lurd?» Dostal sa nám do rúk aj slovenský článok, ktorý napísal
Zdeno Gabriel a dal mu názov «Videnie Matúša Lašuta». Máme úplný text, ale sa
nám nepodarilo zistiť, v ktorých novinách bol uverejnený; z textu vysvitá, že
bol uverejnený r. 1969. Keďže je to tiež nejaký dokument o Turzovke, radi ho
doslovne uverejňujeme. V ten deň som sa vybral do mesta za celkom iným cieľom.
Nábožní ľudia, medzi ktorými som sa neskoršie ocitol, by azda povedali, že to
nebola náhoda, lebo — ako sa vraví — človek mieni, Pán Boh mení. Stretol som
známych, slovo dalo slovo a onedlho sme boli autom vo Vysokej pri Turzovke, kde
žije bývalý hájnik, dnes drevorubač Matúš Lašut, ktorý mal podľa svojho
rozprávania pred jedenástimi rokmi zjavenie na hore Okrúhla, ktorú odvtedy
navštívilo tisíce ľudí. Primár psychiatrie v Liptovskom Mikuláši dr. Ján
Hasilík nezastihol svojho niekdajšieho pacienta doma. Privítala nás jeho žena s
najstaršou z troch dcér. Na Živčákovú, ako tu hovoria onomu miestu, vybrali sme
sa teda spolu s primárom, jeho manželkou a psychiatrom dr. Svetozárom Drobom.
Na parkovisku pri rieke stál autobus a rad osobných áut, niektoré so zahraničnou
značkou. Býva ich oveľa viac, najmä vo sviatky. Len čo sme prešli na druhý breh
Kysuce, už sme stretli pútnikov s najrozličnejšími nádobami naplnenými vodou,
ktorá vraj zázračnými účinkami dokazuje skutočnosť zjavenia Panny Márie nad
Turzovkou. Vôkol vrchy a hlboké hory, urastené smreky lemujú strmú cestičku, po
ktorej stúpame a zhlboka vdychujeme svieže povetrie. Stretáme mladých i
starších ľudí, oslovujeme babku s opuchnutými nohami, idúcu o palici, no s
plnou nádobou vody v druhej ruke. «Nemértem» — odpovedá. Na stromoch vidno čoraz častejšie sväté
obrázky. Asi po polhodine chôdze sa na vrchole hory zrazu cestička rozostupuje
a očiam sa naskytá nezvyčajná scéna. Priestranstvo medzi stromami vyplňujú
väčšie- menšie oltáre so soškami a obrazmi, pri ktorých horia sviece, kľačia
alebo stoja ľudia a modlia sa. Bokom na lavičkách v rade za sebou sedí asi zo
trinásť poväčšine starších žien, s jediným sivovlasým mužom uprostred skupiny,
s modlitebnými knižkami v rukách. Spievajú po maďarsky. Ktosi mi pošepol, že
včera tu boli Nemci. Častými návštevníkmi sú aj Poliaci, Rakúšania, Taliani a
iní cudzinci. Na opačnej strane pokračuje cestička k niekoľkým pramienkom.
Počkali sme, kým si pútnici nabrali vody a napili sme sa z nej. Márne som sa
snažil zachytiť nejakú príchuť. Voda je studená, cítiť ju azda len železom od
rúry, vtlačenej do stráne. Nedočkal som sa
ani len toho, aby ma prestala bolieť hlava, čo ma trápila už od rána. Akýsi pán
Karl Wagner popisuje totiž v brožúrke «Turzovka 1958- 1968», vydanej vo Viedni
pod nadpisom «Nepoškvrnené početí mluví k nám z Turzovky» o nevšedných zjavoch
a úkazoch v súvislosti s vodou. Ale Matúš Lašut mu svojím podpisom odobril
výlučne kapitoly, opisujúce jeho vlastné videnie, zážitky a vyhlásenia. Jediným
dôkazom je však len jeho rozprávanie. Možno povedať dosť dramatické. Podľa neho
sa mu zjavila Panna Mária, videl rozličné symbolické obrazy, farby sa striedali
a on z nich vyčítal, čo znamenali a čo treba robiť. Všetko, čo popisuje, sa
nevymyká z rámca mysticizmu a pripomína nám známe maľby a kresby Matky Božej a
mapy oboch zemských pologúľ. Lašut bol
od malička veľmi pobožný, a tak nie div, že po tomto všetkom v kostole plakal a
správal sa tak čudne, že si to ľudia všimli. Najmä keď sa mu videnie zopár ráz
opakovalo. Vysvetlili si to po svojom. Šiel sa ospravedlniť ľuďom, o ktorých si
myslel, že im ako hájnik ublížil, prestal chodiť do krčmy, hrať karty a fajčiť,
lebo vraj ho predtým Panna Mária varovala, kým diabol ho zvádzal sľubujúc mu
všetko, čo si len zaželá: vyberané jedlá, drahé nápoje, cigarety, autá a drahokamy.
Diablovi nechýbala ani zlatá reťaz na prsiach a tmavočervená tvár, ako keď horí
oheň, čo mne zasa pripomínalo čertov z bábkových divadiel. Matúš Lašut však
pekelníkovi nepodľahol, ale začal ľuďom rozprávať, čo Panna Mária odkazuje
národom, ľuďom. Dopil som kávu a v hlave
mi hriešne vŕtala myšlienka, prečo vlastne Panna Mária, ak chce naozaj pomôcť
ľudstvu, nevyužila svoju zázračnú moc na hromadné presvedčivé zjavenie národom.
Namiesto toho narobila Lašutovi kopu mrzutostí a ťažkostí. Rozprával, že je
predurčený a vyvolený, aby mal zjavenie a zvestoval, že zlí budú zatratení, aby
mysleli na svoju spásu a dali sa na pokánie. Podaktorí uverili. Začali chodiť
na vrch sa modliť a stavať oltáre. Ktosi iný ich zasa chodil rúcať. A ako to už
býva, keď sa stretnú dva extrémy, nič múdreho z toho nevzíde.
Chýr
o Turzovke sa rozletel najmä potom, keď začali Lašuta vypočúvať a súdiť pre
rozširovanie poplašných správ a poburovanie. Pri vyšetrovaní sa ukázalo, že
nejde o duševne zdravého človeka, a tak súd nariadil psychiatrické vyšetrenie.
Po dlhšom pozorovaní v ústave došli k uzáveru, že uňho ide o duševnú chorobu,
takzv. systematickú parafréniu.
o Turzovke sa rozletel najmä potom, keď začali Lašuta vypočúvať a súdiť pre
rozširovanie poplašných správ a poburovanie. Pri vyšetrovaní sa ukázalo, že
nejde o duševne zdravého človeka, a tak súd nariadil psychiatrické vyšetrenie.
Po dlhšom pozorovaní v ústave došli k uzáveru, že uňho ide o duševnú chorobu,
takzv. systematickú parafréniu.
Oslava 12. rokov
od zjavenia
Modlitba pred krížom
«To znamená — podotkol dr. Droba — že pacient nie je za svoje konanie zodpovedný,
ale nie je nebezpečný.» Keď Matúša Lašuta prepustili, všetko, počnúc jeho
rozprávaním cez vyšetrovanie a psychiatriu, sa niekoľko ráz opakovalo. Raz z
ústavu aj ušiel. Potom sa ocitol na liečení až v Kosminosoch a napokon pred
siedmimi rokmi sa prestali oňho zaujímať. Medzičasom sa, pravdaže, zvesť o
Turzovke rozchýrila aj za hranice. V čase najväčšieho Lašutovho horlenia a prenasledovania
akoby si Panna Mária zažartovala. Rozpráva sa, že do autobusu z Čadce do
Turzovky nastúpila akási bosá žena s ružencom za pásom. Nemala na lístok, ale
odmietla, aby jej ho zaplatil pán, čo sa ponúkol ho uhradiť, pretože vraj doma
má päť detí. Zaveštila aj šoférovi. Keď sa jej ľudia chceli na lístok zložiť,
len aby sa legitimovala, povedala, že jej preukaz má šofér vo vrecku. Ten potom
vytiahol z vrecka obrázok Panny Márie a pani zatiaľ zmizla. Istá žena z Viedne
zasa vraj videla v slnci hodiny, iní nebeskú žiaru, Spasiteľa a veľa iného.
Začala pôsobiť davová psychóza. Oberám síce čitateľov o podrobnosti a
vyperličkovanie príbehov, ale je toho priveľa. Pán Wagner z Viedne spomína
dokonca fotografie úkazov a uvádza listy a svedectvá o zjavení a uzdravení.
Matúš Lašut sa však od svedectiev a vyhlásení iných dištancuje. Hoci sa
vyvaroval dotknúť Cirkvi a kňazov kázal podporovať, vtedajší turzovský farár sa
vyjadril proti nemu. Potom sa náhodou zabil a podaktorým viac nebolo treba.
Pútnikov pribúdalo. Keď sme prišli hore,
skúmavo si nás prezreli dvaja muži. Pohľad jedného z nich som zachytil aj pred
návratom. Neviem, či tie horúčkovité nepríjemné oči patrili náboženskému
fanatikovi, alebo niekomu z ich protivníkov. Čítali sme práve nejaké poľské
nápisy. Priblížil sa tak, že mohol počuť, čo hovoríme, a bolo po dojmoch zo
zvláštnej atmosféry, ktorú tam ľudia nesporne vytvorili a ktorú mám vždy pri
pohľade na pekný kút, ktorými príroda u nás oplýva. Náladu mi vrátila až nad
ohňom pripečená klobáska. Dolu na Vysokej
sme sa stretli s Matúšom Lašutom. Hore nebol už asi dva roky. Žilovatý,
zhovorčivý človek, ľutoval, že nemá vzdelanie, vraj by zaiste nemusel tak ťažko
robiť. Rúbe v lese drevo. Vystupuje skromne, srdečne, mocne i viac ráz stíska
ruku, ale viní niektorých ľudí, že mu nedoprajú pokoja, závidia, myslia si, že
ktoviečo nenadobudol, keď má toľko návštev. Dostáva listy od neznámych ľudí aj
zo zahraničia. Jeho manželka, pravda, nepripúšťa, že by bol niekedy duševne
chorý. Primár dr. Hasilík si však myslí iné. Na otázku, aký je jeho názor na
zázračnú moc vody zo Živčákovej, Lašut sa zasmial: «Za vodu by som sa nedal ani
päť krokov okolo plota naháňať». Pozrel na lekárov a dodal: «Pravda, viera
lieči, veď to poznáte!» Myslel tým, že aj chorý, keď verí v lekára a v lieky,
sa môže uzdravovať ľahšie a naopak, keď sa opustí, jeho zdravotný stav sa môže
zhoršiť. Opakovaný kompletný rozbor vody zo Živčákovej, ktorý pred rokmi
uskutočnili inžinier Dulovič a promovaný biológ Emil Letko z bývalej Krajskej
hygienickoepidemologickej stanice v Žiline, ukázal, že voda je povrchová, veľmi
mäkká a bez chuti, bakteriologický nezávadná a čo je zaujímavé, biologicky
neoživená. Trocha naivný, ale životom, krajšie rečeno, skúsený Matúš Lašut nie
je zlý človek. Skôr dobráčisko. Cestou
späť sme hovorili o kadečom, aj o čistke medzi svätými, z ktorých viacerých
koncil nedávno vyškrtol zo zoznamu, bez zreteľu na ich uctievanie a patrónstvo.
V jednom sme však k záveru nedošli: keby hneď všetko o zjavení bola svätosvätá
pravda, akýže to má zmysel?
ale nie je nebezpečný.» Keď Matúša Lašuta prepustili, všetko, počnúc jeho
rozprávaním cez vyšetrovanie a psychiatriu, sa niekoľko ráz opakovalo. Raz z
ústavu aj ušiel. Potom sa ocitol na liečení až v Kosminosoch a napokon pred
siedmimi rokmi sa prestali oňho zaujímať. Medzičasom sa, pravdaže, zvesť o
Turzovke rozchýrila aj za hranice. V čase najväčšieho Lašutovho horlenia a prenasledovania
akoby si Panna Mária zažartovala. Rozpráva sa, že do autobusu z Čadce do
Turzovky nastúpila akási bosá žena s ružencom za pásom. Nemala na lístok, ale
odmietla, aby jej ho zaplatil pán, čo sa ponúkol ho uhradiť, pretože vraj doma
má päť detí. Zaveštila aj šoférovi. Keď sa jej ľudia chceli na lístok zložiť,
len aby sa legitimovala, povedala, že jej preukaz má šofér vo vrecku. Ten potom
vytiahol z vrecka obrázok Panny Márie a pani zatiaľ zmizla. Istá žena z Viedne
zasa vraj videla v slnci hodiny, iní nebeskú žiaru, Spasiteľa a veľa iného.
Začala pôsobiť davová psychóza. Oberám síce čitateľov o podrobnosti a
vyperličkovanie príbehov, ale je toho priveľa. Pán Wagner z Viedne spomína
dokonca fotografie úkazov a uvádza listy a svedectvá o zjavení a uzdravení.
Matúš Lašut sa však od svedectiev a vyhlásení iných dištancuje. Hoci sa
vyvaroval dotknúť Cirkvi a kňazov kázal podporovať, vtedajší turzovský farár sa
vyjadril proti nemu. Potom sa náhodou zabil a podaktorým viac nebolo treba.
Pútnikov pribúdalo. Keď sme prišli hore,
skúmavo si nás prezreli dvaja muži. Pohľad jedného z nich som zachytil aj pred
návratom. Neviem, či tie horúčkovité nepríjemné oči patrili náboženskému
fanatikovi, alebo niekomu z ich protivníkov. Čítali sme práve nejaké poľské
nápisy. Priblížil sa tak, že mohol počuť, čo hovoríme, a bolo po dojmoch zo
zvláštnej atmosféry, ktorú tam ľudia nesporne vytvorili a ktorú mám vždy pri
pohľade na pekný kút, ktorými príroda u nás oplýva. Náladu mi vrátila až nad
ohňom pripečená klobáska. Dolu na Vysokej
sme sa stretli s Matúšom Lašutom. Hore nebol už asi dva roky. Žilovatý,
zhovorčivý človek, ľutoval, že nemá vzdelanie, vraj by zaiste nemusel tak ťažko
robiť. Rúbe v lese drevo. Vystupuje skromne, srdečne, mocne i viac ráz stíska
ruku, ale viní niektorých ľudí, že mu nedoprajú pokoja, závidia, myslia si, že
ktoviečo nenadobudol, keď má toľko návštev. Dostáva listy od neznámych ľudí aj
zo zahraničia. Jeho manželka, pravda, nepripúšťa, že by bol niekedy duševne
chorý. Primár dr. Hasilík si však myslí iné. Na otázku, aký je jeho názor na
zázračnú moc vody zo Živčákovej, Lašut sa zasmial: «Za vodu by som sa nedal ani
päť krokov okolo plota naháňať». Pozrel na lekárov a dodal: «Pravda, viera
lieči, veď to poznáte!» Myslel tým, že aj chorý, keď verí v lekára a v lieky,
sa môže uzdravovať ľahšie a naopak, keď sa opustí, jeho zdravotný stav sa môže
zhoršiť. Opakovaný kompletný rozbor vody zo Živčákovej, ktorý pred rokmi
uskutočnili inžinier Dulovič a promovaný biológ Emil Letko z bývalej Krajskej
hygienickoepidemologickej stanice v Žiline, ukázal, že voda je povrchová, veľmi
mäkká a bez chuti, bakteriologický nezávadná a čo je zaujímavé, biologicky
neoživená. Trocha naivný, ale životom, krajšie rečeno, skúsený Matúš Lašut nie
je zlý človek. Skôr dobráčisko. Cestou
späť sme hovorili o kadečom, aj o čistke medzi svätými, z ktorých viacerých
koncil nedávno vyškrtol zo zoznamu, bez zreteľu na ich uctievanie a patrónstvo.
V jednom sme však k záveru nedošli: keby hneď všetko o zjavení bola svätosvätá
pravda, akýže to má zmysel?
Potvrdenie našich informácií
Z tohto článku, ktorý sa dostal do slovenskej
tlače roku 1969 s povolením komunistickej vlády, vyplývajú potvrdenia
niektorých vecí, o ktorých sme sa doteraz zmienili ako aj nové, doteraz nám
neznáme veci. Teraz už vieme, že Matúš Lašut bol pacientom primára psychiatrie
v Liptovskom Mikuláši, dr. Jána Hasilíka. V Encyklopédii Slovenska sme však
nenašli jeho meno, ani meno dr. Svetozára Drobu, ani inžiniera Duloviča, ktorí
sa spomínajú v článku. V článku sa potvrdzujú púte do Turzovky, a to aj zo
zahraničia, najmä z Maďarska, Rakúska, Nemecka, Poľska, Talianska a odinakiaľ.
Potvrdzuje sa aj užívanie turzovskej vody, sväté obrázky na stromoch, oltáriky
so soškami a obrazmi, pri ktorých horia sviece a modlia sa skupiny pútnikov.
Uznáva sa aj skutočnosť, že «ktosi iný chodieval na Turzovku rúcať oltáre»,
ktoré postavili tam nábožní pútnici, hoci sa nehovorí, kto bol ten «iný». My
vieme, že to bola komunistická mládež nahuckaná proti veriacim. Autor mal v
ruke českú brožúrku od Karola Wagnera z Viedne. Dôležité je aj jeho svedectvo o Matúšovi Lašutovi. Bol od
malička pobožný, po videní zmenil svoj život k lepšiemu: prestal chodiť do
krčmy, hrať karty a fajčiť. Autor potvrdzuje, že Lašut bol vypočúvaný a súdený
«pre rozširovanie poplašných správ a poburovanie» Pri vyšetrovaní ho uznali za
duševne chorého a nariadili mu psychiatrické liečenie aj napriek tomu, že jeho
žena tvrdí, že nikdy nebol duševne chorý. Neskoršie, keď vec utíchla, úrady sa
prestali o neho zaujímať. Zaiste im nešlo natoľko o Lašuta ako o tých nábožných
pútnikov, ktorí začali chodiť na Turzovku. Autor uznáva, že zvesť o Turzovke sa
rozchýrila aj za hranicami. Potvrdzuje aj našu správu, že miestny pán farár
Točík sa vyjadril proti Lašutovi a potom náhle umrel.
tlače roku 1969 s povolením komunistickej vlády, vyplývajú potvrdenia
niektorých vecí, o ktorých sme sa doteraz zmienili ako aj nové, doteraz nám
neznáme veci. Teraz už vieme, že Matúš Lašut bol pacientom primára psychiatrie
v Liptovskom Mikuláši, dr. Jána Hasilíka. V Encyklopédii Slovenska sme však
nenašli jeho meno, ani meno dr. Svetozára Drobu, ani inžiniera Duloviča, ktorí
sa spomínajú v článku. V článku sa potvrdzujú púte do Turzovky, a to aj zo
zahraničia, najmä z Maďarska, Rakúska, Nemecka, Poľska, Talianska a odinakiaľ.
Potvrdzuje sa aj užívanie turzovskej vody, sväté obrázky na stromoch, oltáriky
so soškami a obrazmi, pri ktorých horia sviece a modlia sa skupiny pútnikov.
Uznáva sa aj skutočnosť, že «ktosi iný chodieval na Turzovku rúcať oltáre»,
ktoré postavili tam nábožní pútnici, hoci sa nehovorí, kto bol ten «iný». My
vieme, že to bola komunistická mládež nahuckaná proti veriacim. Autor mal v
ruke českú brožúrku od Karola Wagnera z Viedne. Dôležité je aj jeho svedectvo o Matúšovi Lašutovi. Bol od
malička pobožný, po videní zmenil svoj život k lepšiemu: prestal chodiť do
krčmy, hrať karty a fajčiť. Autor potvrdzuje, že Lašut bol vypočúvaný a súdený
«pre rozširovanie poplašných správ a poburovanie» Pri vyšetrovaní ho uznali za
duševne chorého a nariadili mu psychiatrické liečenie aj napriek tomu, že jeho
žena tvrdí, že nikdy nebol duševne chorý. Neskoršie, keď vec utíchla, úrady sa
prestali o neho zaujímať. Zaiste im nešlo natoľko o Lašuta ako o tých nábožných
pútnikov, ktorí začali chodiť na Turzovku. Autor uznáva, že zvesť o Turzovke sa
rozchýrila aj za hranicami. Potvrdzuje aj našu správu, že miestny pán farár
Točík sa vyjadril proti Lašutovi a potom náhle umrel.
V
očiach autora Lašut je zhovorčivý človek, vystupuje skromne, srdečne, dostáva
listy aj zo zahraničia. Je vraj trochu naivný, alebo lepšie povedané, skúsený.
Nie je zlý človek, ale skôr dobráčisko. To je pekné svedectvo o Lašutovi. Na
konci svojho článku autor sa pýta: «Keby tak všetko o Turzovke bola svätosvätá
pravda, akýže to má zmysel?» Na túto
otázku komunisti nemajú odpovede, lebo neuznávajú nadprirodzeno. Veriaci ľudia
však vedia, že ak je Turzovka pravdivá, má podobný zmysel ako Lurd a Fatima. Je
to výzva na súčasné ľudstvo, aby sa spamätalo a vytrhlo zo zatratenia, do
ktorého sa rúti. Je to Božie upozornenie a výzva, tak často opakovaná v
dejinách našej spásy. Je to nielen diagnóza našej doby, ale súčasne aj poukaz
na liečivé prostriedky, najmä na modlitbu, pokánie a uskutočňovanie príkazu
lásky k Bohu a k blížnemu. Závisí od ľudí, či vypočujú túto výzvu, alebo si
budú kráčať aj naďalej svojou cestou, vedúcou do záhuby.
očiach autora Lašut je zhovorčivý človek, vystupuje skromne, srdečne, dostáva
listy aj zo zahraničia. Je vraj trochu naivný, alebo lepšie povedané, skúsený.
Nie je zlý človek, ale skôr dobráčisko. To je pekné svedectvo o Lašutovi. Na
konci svojho článku autor sa pýta: «Keby tak všetko o Turzovke bola svätosvätá
pravda, akýže to má zmysel?» Na túto
otázku komunisti nemajú odpovede, lebo neuznávajú nadprirodzeno. Veriaci ľudia
však vedia, že ak je Turzovka pravdivá, má podobný zmysel ako Lurd a Fatima. Je
to výzva na súčasné ľudstvo, aby sa spamätalo a vytrhlo zo zatratenia, do
ktorého sa rúti. Je to Božie upozornenie a výzva, tak často opakovaná v
dejinách našej spásy. Je to nielen diagnóza našej doby, ale súčasne aj poukaz
na liečivé prostriedky, najmä na modlitbu, pokánie a uskutočňovanie príkazu
lásky k Bohu a k blížnemu. Závisí od ľudí, či vypočujú túto výzvu, alebo si
budú kráčať aj naďalej svojou cestou, vedúcou do záhuby.
Lasákova socha
V
súvislosti s údajným zjavením Panny Márie v Turzovke stali sa ešte aj iné
«podivné» veci. Jedna z nich sa týka sochy Panny Márie, ktorú urobil Alojz
Lasák, bývalý baník z Hlučína «pre budúce pútnické miesto na Živčáku pri
Turzovke»,ako on sám hovoril. Máme poruke slovenský text, v ktorom Lasák pod
prísahou opisuje, prečo sa rozhodol vytesať sochu P. Márie z lipového dreva,
hoci nebol sochárom a nikdy v živote sa ani nepokúsil o nejaké sochárske
dielo. V Kanade v Quebeckej provincii
vychádza po francúzsky časopis Vers demain, ktorý vyslal svojho dopisovateľa do
Hlučína, aby sa porozprával s Lasákom. Bolo to 17. januára 1970. O desať dní po
tomto rozhovore, 27. januára 1970 Lasák umrel. Jeho rozhovor sme doslovne
preložili z francúzštiny: Otázka: Boli
by ste taký dobrý a ukázali by ste mi j sochu Panny Márie, ktorú ste sám
vykresali. Nikdy som nevidel takú krásnu sochu. Kde ste sa naučili sochárstvo?
Lasák: Nikde. Ako 14-ročný zanechal som ľudovú školu a šiel som pracovať do
baní. Otázka: Koľko máte rokov a ako
dlho ste pracovali v baniach? Lasák: Mám
67 rokov. 28 rokov som pracoval v uhoľnej bani Urx pri Ostrave. Potom som
ochorel chorobou baníkov (zaprášenie pľúc) a dostal som malý invalidný
dôchodok. Otázka: Kedy ste vykresali
sochu Panny Márie?
súvislosti s údajným zjavením Panny Márie v Turzovke stali sa ešte aj iné
«podivné» veci. Jedna z nich sa týka sochy Panny Márie, ktorú urobil Alojz
Lasák, bývalý baník z Hlučína «pre budúce pútnické miesto na Živčáku pri
Turzovke»,ako on sám hovoril. Máme poruke slovenský text, v ktorom Lasák pod
prísahou opisuje, prečo sa rozhodol vytesať sochu P. Márie z lipového dreva,
hoci nebol sochárom a nikdy v živote sa ani nepokúsil o nejaké sochárske
dielo. V Kanade v Quebeckej provincii
vychádza po francúzsky časopis Vers demain, ktorý vyslal svojho dopisovateľa do
Hlučína, aby sa porozprával s Lasákom. Bolo to 17. januára 1970. O desať dní po
tomto rozhovore, 27. januára 1970 Lasák umrel. Jeho rozhovor sme doslovne
preložili z francúzštiny: Otázka: Boli
by ste taký dobrý a ukázali by ste mi j sochu Panny Márie, ktorú ste sám
vykresali. Nikdy som nevidel takú krásnu sochu. Kde ste sa naučili sochárstvo?
Lasák: Nikde. Ako 14-ročný zanechal som ľudovú školu a šiel som pracovať do
baní. Otázka: Koľko máte rokov a ako
dlho ste pracovali v baniach? Lasák: Mám
67 rokov. 28 rokov som pracoval v uhoľnej bani Urx pri Ostrave. Potom som
ochorel chorobou baníkov (zaprášenie pľúc) a dostal som malý invalidný
dôchodok. Otázka: Kedy ste vykresali
sochu Panny Márie?
Lasák:
V roku 1964. Otázka: Ako ste prišli na
myšlienku vykresať sochu a kde ste nabrali schopnosť vykonať také dielo? Lasák: Od roku 1960 som navštevoval Turzovku,
miesto, na ktorom sa roku 1958 zjavila Panna Mária
V roku 1964. Otázka: Ako ste prišli na
myšlienku vykresať sochu a kde ste nabrali schopnosť vykonať také dielo? Lasák: Od roku 1960 som navštevoval Turzovku,
miesto, na ktorom sa roku 1958 zjavila Panna Mária
lesnému
hájnikovi Matúšovi Lašutovi. Chodieval som tam aspoň raz za mesiac, skoro vždy
na autobuse s inými ctiteľmi Panny Márie. Niekedy sme tam strávili celú noc na
modlitbe. Čosi ma ta neodolateľne tiahlo. To bolo miesto mojich najsilnejších
zážitkov. Začiatkom júna 1964 mal som
prvé videnie. Na mieste zjavenia je kríž s obrazom tŕním korunovaného Krista.
Moja manželka, moja švagriná a ja sme kľačali pred krížom, zatiaľ čo iní sa na
kolenách modlili vľavo pred oltárom. Všetci traja sme súčasne videli tiecť krv
z Kristovho čela a spod jeho vlasov. Ja sám som videl, ako sa Kristovi obrátila
tvár dozadu a ako otvoril oči, potom sklonil hlavu a zavrel oči. To sa
opakovalo trikrát. Natoľko ma zaliali slzy, že som už viac nič nemohol vidieť.
Moja manželka sa začala tak nahlas modliť, že upútala pozornosť iných a prišli
k nám. Ale zdá sa, že oni nič nevideli okrem jedného asi 14-ročného chlapca,
ktorý vravel, že videl krvácať Kristovu hlavu. Potom sme vstali a vrátili sme
sa na autobuse domov.
hájnikovi Matúšovi Lašutovi. Chodieval som tam aspoň raz za mesiac, skoro vždy
na autobuse s inými ctiteľmi Panny Márie. Niekedy sme tam strávili celú noc na
modlitbe. Čosi ma ta neodolateľne tiahlo. To bolo miesto mojich najsilnejších
zážitkov. Začiatkom júna 1964 mal som
prvé videnie. Na mieste zjavenia je kríž s obrazom tŕním korunovaného Krista.
Moja manželka, moja švagriná a ja sme kľačali pred krížom, zatiaľ čo iní sa na
kolenách modlili vľavo pred oltárom. Všetci traja sme súčasne videli tiecť krv
z Kristovho čela a spod jeho vlasov. Ja sám som videl, ako sa Kristovi obrátila
tvár dozadu a ako otvoril oči, potom sklonil hlavu a zavrel oči. To sa
opakovalo trikrát. Natoľko ma zaliali slzy, že som už viac nič nemohol vidieť.
Moja manželka sa začala tak nahlas modliť, že upútala pozornosť iných a prišli
k nám. Ale zdá sa, že oni nič nevideli okrem jedného asi 14-ročného chlapca,
ktorý vravel, že videl krvácať Kristovu hlavu. Potom sme vstali a vrátili sme
sa na autobuse domov.
Otázka:
Mali ste ešte nejaké iné videnie? Lasák:
Na druhý deň ráno o 6. hodine, hneď po odchode mojej ženy do práce v susednej
píle — lebo moja invalidná penzia je iba 394 korún mesačne (niečo menej ako 60
dolárov) — modlil som sa pred obrazom Krista, ktorý sa podobá tomu «Pri
obrázku». Neskončil som ešte modlitbu, keď som naraz upadol do bezvedomia a
našiel som sa v mysli na tom istom mieste ako včera, ale kríž tam už nebol. Asi
na tri kroky odo mňa vo výške pol metra nad zemou zjavila sa Matka Božia v
plnej kráse, v rúchu bielom ako sneh a s belasým pásom. Pozrela sa priamo na
mňa a povedala mi: «To, čo vidíš, to je dielo, čo máš urobiť. Keď ho skončíš ,
odovzdaj ho veriacim. Neboj sa, budem ti na pomoci. A svoju tvár vtlačím do
teba.» Po chvíli dodala: «Raz ťa opustím a ty sa s bolestným srdcom odlúčiš odo
mňa.» Po týchto slovách Panna Mária zmizla. Hneď som sa našiel na inom mieste,
ktoré som dovtedy nikdy nevidel. Hľadiac okolo seba znova som spozoroval
napravo tri kroky odo mňa Matku Božiu, sprevádzanú troma ženami. Neoslovila ma.
Naraz som spozoroval skupinu mužov, vojakov i civilov. Hlasno sa rozprávali,
ale som nerozumel, čo hovorili. Videl som, že ťahali zviazaného Ježiša. A potom
som videl, ako sa odohrávali všetky scény utrpenia tak, ako sú opísané v
evanjeliu až po sňatie z kríža troma mužmi. Matka Božia bola vždy tam s troma
ženami. Triasol som sa na celom tele.
Mali ste ešte nejaké iné videnie? Lasák:
Na druhý deň ráno o 6. hodine, hneď po odchode mojej ženy do práce v susednej
píle — lebo moja invalidná penzia je iba 394 korún mesačne (niečo menej ako 60
dolárov) — modlil som sa pred obrazom Krista, ktorý sa podobá tomu «Pri
obrázku». Neskončil som ešte modlitbu, keď som naraz upadol do bezvedomia a
našiel som sa v mysli na tom istom mieste ako včera, ale kríž tam už nebol. Asi
na tri kroky odo mňa vo výške pol metra nad zemou zjavila sa Matka Božia v
plnej kráse, v rúchu bielom ako sneh a s belasým pásom. Pozrela sa priamo na
mňa a povedala mi: «To, čo vidíš, to je dielo, čo máš urobiť. Keď ho skončíš ,
odovzdaj ho veriacim. Neboj sa, budem ti na pomoci. A svoju tvár vtlačím do
teba.» Po chvíli dodala: «Raz ťa opustím a ty sa s bolestným srdcom odlúčiš odo
mňa.» Po týchto slovách Panna Mária zmizla. Hneď som sa našiel na inom mieste,
ktoré som dovtedy nikdy nevidel. Hľadiac okolo seba znova som spozoroval
napravo tri kroky odo mňa Matku Božiu, sprevádzanú troma ženami. Neoslovila ma.
Naraz som spozoroval skupinu mužov, vojakov i civilov. Hlasno sa rozprávali,
ale som nerozumel, čo hovorili. Videl som, že ťahali zviazaného Ježiša. A potom
som videl, ako sa odohrávali všetky scény utrpenia tak, ako sú opísané v
evanjeliu až po sňatie z kríža troma mužmi. Matka Božia bola vždy tam s troma
ženami. Triasol som sa na celom tele.
Konečne
som prišiel k sebe a uvedomil som si, že som tam kľačal štyri hodiny. Celý som
sa triasol, bál som sa vstať a sadnúť si na stoličku. V celom tele som cítil
bolesti, ako keby som mal účasť na bolestiach Pána Ježiša a jeho svätej Matky
počas utrpenia. Keď sa moja manželka
vrátila z práce o druhej hodine popoludní, nebol som schopný zhovárať sa s ňou.
Myslela si, že som dostal nejakú zlú zvesť— azda nové nešťastie medzi členmi
našej rodiny ako pred štyrmi rokmi, keď náš najstarší syn tragicky zahynul v
továrni.
som prišiel k sebe a uvedomil som si, že som tam kľačal štyri hodiny. Celý som
sa triasol, bál som sa vstať a sadnúť si na stoličku. V celom tele som cítil
bolesti, ako keby som mal účasť na bolestiach Pána Ježiša a jeho svätej Matky
počas utrpenia. Keď sa moja manželka
vrátila z práce o druhej hodine popoludní, nebol som schopný zhovárať sa s ňou.
Myslela si, že som dostal nejakú zlú zvesť— azda nové nešťastie medzi členmi
našej rodiny ako pred štyrmi rokmi, keď náš najstarší syn tragicky zahynul v
továrni.
Keď
sa mi večer navrátili sily, porozprával som jej, čo sa mi prihodilo a aký
rozkaz som dostal od Božej Matky, ale som ju požiadal, aby mi sľúbila, že to
nikomu nepovie. Mojej manželke to nebolo ťažké sľúbiť, že to nikomu nepovie,
lebo dobre vedela, že nie som schopný vykresať takú sochu, a keby to iným
povedala, potom by si všetci z toho robili žarty a vysmiali nás.
sa mi večer navrátili sily, porozprával som jej, čo sa mi prihodilo a aký
rozkaz som dostal od Božej Matky, ale som ju požiadal, aby mi sľúbila, že to
nikomu nepovie. Mojej manželke to nebolo ťažké sľúbiť, že to nikomu nepovie,
lebo dobre vedela, že nie som schopný vykresať takú sochu, a keby to iným
povedala, potom by si všetci z toho robili žarty a vysmiali nás.
Mal
som pocit úzkosti. Nemal som totiž ani drevo na vyrezávanie, ani nástroje,
potrebné na takú prácu. Čo som mal robiť? Na druhý deň môj krajan Michal Weiss, stolársky majster, prišiel ma
navštíviť. Nejako sa dozvedel čosi o mne. Povedal mi, že mi zaobstará drevo a
nástroje. Videl som, že pomoc už prichádza, a to mi dávalo odvahy. Ale ma ešte
trápila veľká vnútorná nespokojnosť. Preto som sa pripojil k skupine ctiteľov
Panny Márie, ktorí sa chystali ísť do Turzovky na miesto zjavenia.
som pocit úzkosti. Nemal som totiž ani drevo na vyrezávanie, ani nástroje,
potrebné na takú prácu. Čo som mal robiť? Na druhý deň môj krajan Michal Weiss, stolársky majster, prišiel ma
navštíviť. Nejako sa dozvedel čosi o mne. Povedal mi, že mi zaobstará drevo a
nástroje. Videl som, že pomoc už prichádza, a to mi dávalo odvahy. Ale ma ešte
trápila veľká vnútorná nespokojnosť. Preto som sa pripojil k skupine ctiteľov
Panny Márie, ktorí sa chystali ísť do Turzovky na miesto zjavenia.
Tam
nás už čakal istý starší muž, česko-slovenský občan, Valentín Kazaniak.
Povedal: «Medzi vami je muž, ktorý má vytesať sochu našej turzovskej Kráľov-
nej.» S prekvapením som sa spýtal: «Kto vám to povedal?» Prerušil ma:
«Nepýtajte sa na to, ale ma nasledujte!» Zaviedol ma ku krížu, kde sme kľačali
vtedy, keď sme videli krvácajúceho Krista.
Tento kríž «pri obrázku» má svoju históriu. Roku 1958 Panna Mária požiadala vizionára
Matúša Lašuta, aby urobil kríž zo stromu, na ktorom bol zavesený obraz Panny
Márie ustavičnej pomoci možno už od 18. storočia, a aby preniesol tento kríž na
miesto, na ktorom sa mu zjavila ona, Panna Mária. Tak sa aj stalo. Ale neverci
zapálili tento kríž. Zostala z neho len spodná časť asi 1,2 metra, a aj táto
časť bola napolo spálená. Pútnici urobili druhý kríž a postavili ho na to isté
miesto a pripevnili k nemu tú polo spálenú časť, ktorá ostala z prvého kríža.
Komunisti spálili aj tento druhý kríž, ale kúsok z prvého kríža, ktorý bol k
nemu pripevnený drôtom, ostal zachránený. Pútnici ho znova pripojili k tretiemu
krížu, postavenému na tom istom mieste. Pred týmto tretím krížom som sa modlil
so svojou manželkou a švagrinou. Starší
muž Valentín Kazaniak ma silno presviedčal, aby som si vzal so sebou domov tú
napolo - zhorenú časť, relikviu z prvého kríža a klinec posvätený ctihodným
obrazom Panny Márie ustavičnej pomoci;
aby som z tejto relikvie urobil kríž a srdce a vložil ich dovnútra
sochy, ktorú som mal vykresať. Túto myšlienku s oduševnením schválili prítomní
Slováci, preto som sľúbil, že ju uskutočním.
nás už čakal istý starší muž, česko-slovenský občan, Valentín Kazaniak.
Povedal: «Medzi vami je muž, ktorý má vytesať sochu našej turzovskej Kráľov-
nej.» S prekvapením som sa spýtal: «Kto vám to povedal?» Prerušil ma:
«Nepýtajte sa na to, ale ma nasledujte!» Zaviedol ma ku krížu, kde sme kľačali
vtedy, keď sme videli krvácajúceho Krista.
Tento kríž «pri obrázku» má svoju históriu. Roku 1958 Panna Mária požiadala vizionára
Matúša Lašuta, aby urobil kríž zo stromu, na ktorom bol zavesený obraz Panny
Márie ustavičnej pomoci možno už od 18. storočia, a aby preniesol tento kríž na
miesto, na ktorom sa mu zjavila ona, Panna Mária. Tak sa aj stalo. Ale neverci
zapálili tento kríž. Zostala z neho len spodná časť asi 1,2 metra, a aj táto
časť bola napolo spálená. Pútnici urobili druhý kríž a postavili ho na to isté
miesto a pripevnili k nemu tú polo spálenú časť, ktorá ostala z prvého kríža.
Komunisti spálili aj tento druhý kríž, ale kúsok z prvého kríža, ktorý bol k
nemu pripevnený drôtom, ostal zachránený. Pútnici ho znova pripojili k tretiemu
krížu, postavenému na tom istom mieste. Pred týmto tretím krížom som sa modlil
so svojou manželkou a švagrinou. Starší
muž Valentín Kazaniak ma silno presviedčal, aby som si vzal so sebou domov tú
napolo - zhorenú časť, relikviu z prvého kríža a klinec posvätený ctihodným
obrazom Panny Márie ustavičnej pomoci;
aby som z tejto relikvie urobil kríž a srdce a vložil ich dovnútra
sochy, ktorú som mal vykresať. Túto myšlienku s oduševnením schválili prítomní
Slováci, preto som sľúbil, že ju uskutočním.
(Ďalšie
Lasákove slová preberáme z jeho vyhlásenia, ktoré vlastnoručne podpísal,
pretože sú jasnejšie ako slová, ktoré si musel cudzí návštevník prekladať do
francúzštiny.) Majster Weiss sa dal do
prípravných prác. Nemal k tomu drevo v celku, použil teda silné lipové foršty,
ktoré nechal dobre vysušiť, potom vložil medzi ne kríž a srdce z ohoreného
kríža, foršty zvlášť pripraveným glejom spojil a vložil do lysu. Podstavec, na
ktorom stojí socha, pozadie i rám je dielom majstra. (Znova pokračujeme v texte preloženom z francúzštiny.)
Lasákove slová preberáme z jeho vyhlásenia, ktoré vlastnoručne podpísal,
pretože sú jasnejšie ako slová, ktoré si musel cudzí návštevník prekladať do
francúzštiny.) Majster Weiss sa dal do
prípravných prác. Nemal k tomu drevo v celku, použil teda silné lipové foršty,
ktoré nechal dobre vysušiť, potom vložil medzi ne kríž a srdce z ohoreného
kríža, foršty zvlášť pripraveným glejom spojil a vložil do lysu. Podstavec, na
ktorom stojí socha, pozadie i rám je dielom majstra. (Znova pokračujeme v texte preloženom z francúzštiny.)
Z
čiastok, čo ostali z dreva, urobil malé krížiky, ktoré potom rozdal pútnikom.
Keď sa lep zapustil a drevo vyschlo, dal som sa do práce na soche. Trvala mi
dva mesiace až do novembra 1964. Sochári z povolania prišli si pozrieť túto
sochu. Keďže som v tomto remesle nemal nijakú skúsenosť, zdalo sa im to
neuveriteľné, že som mohol za taký krátky čas vykonať takú úspešnú prácu.
čiastok, čo ostali z dreva, urobil malé krížiky, ktoré potom rozdal pútnikom.
Keď sa lep zapustil a drevo vyschlo, dal som sa do práce na soche. Trvala mi
dva mesiace až do novembra 1964. Sochári z povolania prišli si pozrieť túto
sochu. Keďže som v tomto remesle nemal nijakú skúsenosť, zdalo sa im to
neuveriteľné, že som mohol za taký krátky čas vykonať takú úspešnú prácu.
Otázka:
Mali ste odvtedy ešte aj iné videnie?
Lasák: Áno, 17. augusta. Medzi piatou a šiestou hodinou popoludní sedel
som v izbe, v ktorej je socha Panny Márie. Uvažoval som nad týmto dielom, ktoré
som urobil na rozkaz Panny Márie, keď ma naraz pochytili kŕče a také silné
bolesti, že sa mi zdalo, akoby nadišla moja posledná hodinka. Začal som prosiť
Ježiša a Máriu, aby trošku zmiernili moje bolesti a aby mi prišiel niekto na
pomoc. Trvalo to iba niekoľko minút. Božia Matka sa i vtedy zjavila v plnej
kráse, priamo predo mnou. Mala to isté rúcho a ten istý vzhľad ako minulého
roku, iba že vtedy mala ruky zopäté, kým teraz pravú ruku mala na srdci a ľavú
spustenú.
Mali ste odvtedy ešte aj iné videnie?
Lasák: Áno, 17. augusta. Medzi piatou a šiestou hodinou popoludní sedel
som v izbe, v ktorej je socha Panny Márie. Uvažoval som nad týmto dielom, ktoré
som urobil na rozkaz Panny Márie, keď ma naraz pochytili kŕče a také silné
bolesti, že sa mi zdalo, akoby nadišla moja posledná hodinka. Začal som prosiť
Ježiša a Máriu, aby trošku zmiernili moje bolesti a aby mi prišiel niekto na
pomoc. Trvalo to iba niekoľko minút. Božia Matka sa i vtedy zjavila v plnej
kráse, priamo predo mnou. Mala to isté rúcho a ten istý vzhľad ako minulého
roku, iba že vtedy mala ruky zopäté, kým teraz pravú ruku mala na srdci a ľavú
spustenú.
Chcel
som pred ňou pokľaknúť, ale som sa nemohol pohnúť; bol som ako priviazaný.
Vtedy Mária zdvihla pravicu zo srdca a povedala mi tieto jednoduché slová:
«Budeš musieť ešte veľa trpieť.» A potom zmizla. Pustil som sa do plaču ako
decko. Potom som jej ďakoval za veľkú česť, ktorú mi preukázala tým, že ma
prišla navštíviť. Ochotne som prijal oznámenie, že budem musieť ešte veľa
trpieť, iba som ju prosil, aby tie bolesti boli umiernené, žeby som ich mohol
zniesť. Bolesti, ktoré som minulého roku (1969) pretrpel, boli také, že mi
udelili sviatosť nemocných. Ináč musím znášať ešte aj iné utrpenie; ľudia totiž
šíria všelijaké klebety ohľadom sochy, ktorú som zhotovil, hovoriac, že som sa
vraj podujal na tú prácu a dokončil ju preto, aby som na nej zarobil.»
som pred ňou pokľaknúť, ale som sa nemohol pohnúť; bol som ako priviazaný.
Vtedy Mária zdvihla pravicu zo srdca a povedala mi tieto jednoduché slová:
«Budeš musieť ešte veľa trpieť.» A potom zmizla. Pustil som sa do plaču ako
decko. Potom som jej ďakoval za veľkú česť, ktorú mi preukázala tým, že ma
prišla navštíviť. Ochotne som prijal oznámenie, že budem musieť ešte veľa
trpieť, iba som ju prosil, aby tie bolesti boli umiernené, žeby som ich mohol
zniesť. Bolesti, ktoré som minulého roku (1969) pretrpel, boli také, že mi
udelili sviatosť nemocných. Ináč musím znášať ešte aj iné utrpenie; ľudia totiž
šíria všelijaké klebety ohľadom sochy, ktorú som zhotovil, hovoriac, že som sa
vraj podujal na tú prácu a dokončil ju preto, aby som na nej zarobil.»
Zmysel turzovských udalostí
Podľa rozličných prameňov opísali sme
udalosti, ktoré sa odohrali a ešte aj naďalej odohrávajú v Turzovke a na okolí.
Tieto udalosti upútali pozornosť mnohých ľudí, veriacich i neveriacich. Po čase
sa Turzovka stala kameňom úrazu a akýmsi triedením duchov. Zo Živčákovej hory,
na ktorej sa zjavila Panna Mária podľa tvrdenia hájnika Matúša Lašuta, urobili
si veriaci pútnické miesto, priťahujúce mnohých pútnikov, dokonca aj z cudziny.
Neverci, najmä nahuckaná komunistická mládež, neraz vystúpili brutálne a drzo
proti tejto «stredovekej povere», ako to nazvali v duchu marxizmu a leninizmu.
Začali nemilosrdne páliť oltáriky a obrazy Panny Márie, ktoré na Živčákovej
hore stavali nábožní pútnici. Do veci sa zamiešala aj štátna moc. Nariadila
dlhé vypočúvania Matúša Lašuta a zaobchádzala s ním ako s bláznom.
Zosmiešňovali nielen jeho, ale aj náboženstvo. Režim zakázal organizovať púte
na Živčákovú horu. Ale pútnici aj napriek tomu tam prichádzajú. Mnohí užívajú
vodu z prameňov a tvrdia podľa skúsenosti, že má liečivé účinky a uzdravuje
všelijaké nemoci. Hovorí sa tiež o mnohých podivných obráteniach. Môžeme sa pýtať: čo je zmyslom tohto
všetkého? Turzovské udalosti nám
pripomínajú Lurd a Fatimu. Prinášajú dnešnému svetu nejaké posolstvo. Ak porovnáme Turzovku s Lurdom a Fatimou,
vidíme veľkú podobnosť. Panna Mária sa zjavuje jednoduchým ľuďom, pastierikom a
dedinskému dievčaťu v kritickej dobe ľudských dejín, aby vyzývala k modlitbe, k
pokániu a k vnútornému obráteniu súčasný svet, a tak ho zachránila od záhuby,
do ktorej sa očividne rúti. Fatimské posolstvo zdôrazňuje niektoré pravdy,
udalosti, ktoré sa odohrali a ešte aj naďalej odohrávajú v Turzovke a na okolí.
Tieto udalosti upútali pozornosť mnohých ľudí, veriacich i neveriacich. Po čase
sa Turzovka stala kameňom úrazu a akýmsi triedením duchov. Zo Živčákovej hory,
na ktorej sa zjavila Panna Mária podľa tvrdenia hájnika Matúša Lašuta, urobili
si veriaci pútnické miesto, priťahujúce mnohých pútnikov, dokonca aj z cudziny.
Neverci, najmä nahuckaná komunistická mládež, neraz vystúpili brutálne a drzo
proti tejto «stredovekej povere», ako to nazvali v duchu marxizmu a leninizmu.
Začali nemilosrdne páliť oltáriky a obrazy Panny Márie, ktoré na Živčákovej
hore stavali nábožní pútnici. Do veci sa zamiešala aj štátna moc. Nariadila
dlhé vypočúvania Matúša Lašuta a zaobchádzala s ním ako s bláznom.
Zosmiešňovali nielen jeho, ale aj náboženstvo. Režim zakázal organizovať púte
na Živčákovú horu. Ale pútnici aj napriek tomu tam prichádzajú. Mnohí užívajú
vodu z prameňov a tvrdia podľa skúsenosti, že má liečivé účinky a uzdravuje
všelijaké nemoci. Hovorí sa tiež o mnohých podivných obráteniach. Môžeme sa pýtať: čo je zmyslom tohto
všetkého? Turzovské udalosti nám
pripomínajú Lurd a Fatimu. Prinášajú dnešnému svetu nejaké posolstvo. Ak porovnáme Turzovku s Lurdom a Fatimou,
vidíme veľkú podobnosť. Panna Mária sa zjavuje jednoduchým ľuďom, pastierikom a
dedinskému dievčaťu v kritickej dobe ľudských dejín, aby vyzývala k modlitbe, k
pokániu a k vnútornému obráteniu súčasný svet, a tak ho zachránila od záhuby,
do ktorej sa očividne rúti. Fatimské posolstvo zdôrazňuje niektoré pravdy,
Modlitba pútnikov
na ktoré dnešný svet zabúda: jestvovanie neba
a pekla, prítomnosť hriechu vo svete, potrebu modlitby, pokánia a dobrých
skutkov. Svet si však nevšímal toto
posolstvo. Zdá sa, že ho treba znova burcovať, a to práve v krajine, v ktorej
sa neverci najviac usilujú vykynožiť vieru v Boha v ľudských srdciach — na
Slovensku.
a pekla, prítomnosť hriechu vo svete, potrebu modlitby, pokánia a dobrých
skutkov. Svet si však nevšímal toto
posolstvo. Zdá sa, že ho treba znova burcovať, a to práve v krajine, v ktorej
sa neverci najviac usilujú vykynožiť vieru v Boha v ľudských srdciach — na
Slovensku.
Lašut
videl akoby vo filme rozličné výjavy. Nepočul nijaké slová, ale výjavy mu
hovorili výrečnou rečou. Najprv videl svet ponorený v hriechu; O tomto videní
povedal, že všetky utrpenia sveta sú ničím v porovnaní s hrôzou hriešnosti
sveta. Dnešný svet si nič nerobí z
hriechu. Správne poznamenáva francúzsky katolícky spisovateľ Mauriac v knihe V
čo verím:
videl akoby vo filme rozličné výjavy. Nepočul nijaké slová, ale výjavy mu
hovorili výrečnou rečou. Najprv videl svet ponorený v hriechu; O tomto videní
povedal, že všetky utrpenia sveta sú ničím v porovnaní s hrôzou hriešnosti
sveta. Dnešný svet si nič nerobí z
hriechu. Správne poznamenáva francúzsky katolícky spisovateľ Mauriac v knihe V
čo verím:
«V
minulosti ľudia neboli menej hriešni ako dnes, ale uznávali, že sú hriešni.
Boli časťou zblúdeného stáda, ktoré
prišiel vyhľadať a spasiť Syn človeka. Dnes ľudia blúdia, ale nevedia, že
blúdia.» (str. 27)
minulosti ľudia neboli menej hriešni ako dnes, ale uznávali, že sú hriešni.
Boli časťou zblúdeného stáda, ktoré
prišiel vyhľadať a spasiť Syn človeka. Dnes ľudia blúdia, ale nevedia, že
blúdia.» (str. 27)
Toto
je tragédia dnešného sveta, ktorý stratil cit pre hriech. Dnes mnohí ľudia
nepokladajú za hriech dokonca ani vraždu nenarodených detí. Viaceré krajiny
dovoľujú a schvaľujú potraty. Medzi nimi, žiaľbohu, sú aj Spojené štáty a
Kanada. Tento zločin proti ľudskému životu, najväčšiemu Božiemu daru, rastie z
roka na rok. Roku 1970 v Kanade bolo úradne zaznačených 11,152 potratov a roku
1977 až 57,620, teda päťkrát toľko. Za osem rokov Kanada legálne usmrtila
takmer pol milióna nenarodených detí.
je tragédia dnešného sveta, ktorý stratil cit pre hriech. Dnes mnohí ľudia
nepokladajú za hriech dokonca ani vraždu nenarodených detí. Viaceré krajiny
dovoľujú a schvaľujú potraty. Medzi nimi, žiaľbohu, sú aj Spojené štáty a
Kanada. Tento zločin proti ľudskému životu, najväčšiemu Božiemu daru, rastie z
roka na rok. Roku 1970 v Kanade bolo úradne zaznačených 11,152 potratov a roku
1977 až 57,620, teda päťkrát toľko. Za osem rokov Kanada legálne usmrtila
takmer pol milióna nenarodených detí.
Kde
sa toto všetko skončí?
sa toto všetko skončí?
Dnešný
človek uznáva za kritérium všetkého len seba samého: čo sa mu páči je dobré, čo
sa mu nepáči je zlé. Pritom neberie ohľad ani na Boha, ani na ľudskú
spoločnosť, iba na svoje vlastné pohodlie.
človek uznáva za kritérium všetkého len seba samého: čo sa mu páči je dobré, čo
sa mu nepáči je zlé. Pritom neberie ohľad ani na Boha, ani na ľudskú
spoločnosť, iba na svoje vlastné pohodlie.
Svet
sa musí znova spamätať, ak sa chce zachrániť pred pohromou. A pohroma iste
príde, ako prišla toľko ráz v minulosti, ak svet nepoužije prostriedky
záchrany, ktoré vždy boli tie isté: modlitba, pokánie, dobré skutky,
pozostávajúce nielen z almužny, ale predovšetkým z prejavov opravdivej lásky k
blížnemu. «Toto mám oznámiť celému
svetu» — povedal Lašut. «Moja úloha je potom skončená.» Teda posolstvo Turzovky — ak je v udalostiach
naozaj Boží prst — je potreba modlitby, pokánia a úprimného obrátenia sa k
Bohu. Toto posolstvo neobsahuje nič
nového. Vieme, že súkromné zjavenia už nič nové nemôžu pridať k zjaveniu, ktoré
sme v plnosti dostali od Ježiša Krista. Opakujú iba to, čo sa celými dejinami
našej spásy tiahne ako červená niť.
sa musí znova spamätať, ak sa chce zachrániť pred pohromou. A pohroma iste
príde, ako prišla toľko ráz v minulosti, ak svet nepoužije prostriedky
záchrany, ktoré vždy boli tie isté: modlitba, pokánie, dobré skutky,
pozostávajúce nielen z almužny, ale predovšetkým z prejavov opravdivej lásky k
blížnemu. «Toto mám oznámiť celému
svetu» — povedal Lašut. «Moja úloha je potom skončená.» Teda posolstvo Turzovky — ak je v udalostiach
naozaj Boží prst — je potreba modlitby, pokánia a úprimného obrátenia sa k
Bohu. Toto posolstvo neobsahuje nič
nového. Vieme, že súkromné zjavenia už nič nové nemôžu pridať k zjaveniu, ktoré
sme v plnosti dostali od Ježiša Krista. Opakujú iba to, čo sa celými dejinami
našej spásy tiahne ako červená niť.
«Obráťte
sa k Pánovi a zanechajte hriech!» — volali proroci v Starom zákone.
sa k Pánovi a zanechajte hriech!» — volali proroci v Starom zákone.
«Konajte
pokánie a obráťte sa, aby sa vám zotreli hriechy!» — kázal sv. Peter na
jeruzalemských uliciach po zoslaní Ducha Svätého na apoštolov.
pokánie a obráťte sa, aby sa vám zotreli hriechy!» — kázal sv. Peter na
jeruzalemských uliciach po zoslaní Ducha Svätého na apoštolov.
«Uznajme
svoju hriešnosť!» — vyzýva nás kňaz pred každou svätou omšou.
svoju hriešnosť!» — vyzýva nás kňaz pred každou svätou omšou.
Tieto
ustavičné výzvy mávajú však slabý účinok. Preto Pán Boh niekedy zasahuje aj
zvláštnym spôsobom do behu udalostí, aby nás prebudil z driemot; aby našiel
aspoň niekoľkých, ktorí by sa vedeli obetovať za druhých modlitbou, úprimným
pokáním a dobrými skutkami.
ustavičné výzvy mávajú však slabý účinok. Preto Pán Boh niekedy zasahuje aj
zvláštnym spôsobom do behu udalostí, aby nás prebudil z driemot; aby našiel
aspoň niekoľkých, ktorí by sa vedeli obetovať za druhých modlitbou, úprimným
pokáním a dobrými skutkami.
Pápež
Pius XII. v encyklike o Cirkvi ako tajomnom Kristovom tele napísal:
Pius XII. v encyklike o Cirkvi ako tajomnom Kristovom tele napísal:
«Kristus
smrťou na kríži nadobudol Cirkvi nesmierne bohatstvo vykúpenia, ku ktorému ona
ničím neprispela. Ale ak ide o rozdeľovanie týchto milostí, vtedy sa On nielen
podieľa so svojou Cirkvou o dielo posväcovania, ale chce, aby určitým spôsobom
záviselo aj od jej činnosti. To je hlboké tajomstvo, že spása mnohých závisí od
modlitieb a dobrovoľného pokánia, ktoré údy tajomného tela obetujú na tento
úmysel.» Vo svetle súkromných zjavení
Panny Márie možno povedať, že Pán Boh aj teraz, v tejto našej pohnutej dobe,
hľadá medzi svojím ľudom dobrovoľníkov, ktorí by sa chceli modliť, robiť
pokánie a iné dobré skutky za spásu súčasného sveta.
smrťou na kríži nadobudol Cirkvi nesmierne bohatstvo vykúpenia, ku ktorému ona
ničím neprispela. Ale ak ide o rozdeľovanie týchto milostí, vtedy sa On nielen
podieľa so svojou Cirkvou o dielo posväcovania, ale chce, aby určitým spôsobom
záviselo aj od jej činnosti. To je hlboké tajomstvo, že spása mnohých závisí od
modlitieb a dobrovoľného pokánia, ktoré údy tajomného tela obetujú na tento
úmysel.» Vo svetle súkromných zjavení
Panny Márie možno povedať, že Pán Boh aj teraz, v tejto našej pohnutej dobe,
hľadá medzi svojím ľudom dobrovoľníkov, ktorí by sa chceli modliť, robiť
pokánie a iné dobré skutky za spásu súčasného sveta.
Aký
postoj máme zaujať k Turzovke?
postoj máme zaujať k Turzovke?
Po
prečítaní udalostí, ktoré sa údajne odohrali v Turzovke, musíme si nevyhnutne
položiť otázku: ako sa máme dívať na to všetko, aký postoj máme k tomu zaujať?
Ak sú udalosti v Turzovke pravdivé — čo sa doteraz ešte nemohlo jasne dokázať —
vtedy by išlo o takzvané súkromné
zjavenie. V takom prípade kresťan katolík vie, aké stanovisko má zaujať.
prečítaní udalostí, ktoré sa údajne odohrali v Turzovke, musíme si nevyhnutne
položiť otázku: ako sa máme dívať na to všetko, aký postoj máme k tomu zaujať?
Ak sú udalosti v Turzovke pravdivé — čo sa doteraz ešte nemohlo jasne dokázať —
vtedy by išlo o takzvané súkromné
zjavenie. V takom prípade kresťan katolík vie, aké stanovisko má zaujať.
Naša
katolícka viera nám hovorí, že Božie zjavenie ohľadom spásy ľudstva sa uzavrelo
smrťou posledného apoštola. Pán Boh nám ústami prorokov a patriarchov v Starom
zákone a vo svojom vlastnom Synovi v Novom zákone zjavil všetko, čo nám je
potrebné k spáse. To celému ľudstvu stačilo, stačí a bude stačiť aj v
budúcnosti. Viac nepotrebujeme a nemáme ani očakávať. Toto Božie zjavenie, na
ktorom spočíva kresťanstvo, Kristus Pán zveril svojej Cirkvi. Jej úlohou je
zachovať ho neporušené, vysvetľovať ho a vzťahovať na konkrétne okolnosti, v
ktorých žijú ľudia. Toto je základná pravda o Božom zjavení. Veríme však aj v Božiu všemohúcnosť, a teda
aj možnosť, že Pán Boh aj po verejnom zjavení môže súkromne niečo zjaviť
jednotlivým ľuďom. Teológovia hovoria, že možnosť súkromného zjavenia je aspoň
«teologicky istá». Táto istota spočíva na skutočnosti, že Pán Boh zvyčajne
odhaľuje svoje túžby a plány nielen prostredníctvom svojej prozreteľnostnej
starostlivosti o svet, ktorú svätí vedeli priam pociťovať a takmer každodenne
prežívať, ale aj iným spôsobom, predovšetkým prostredníctvom iných bytostí,
najmä anjelov, Panny Márie a svätých. Pán Boh to môže urobiť, lebo je
všemohúci. Keď akýmkoľvek spôsobom dá niečo niekomu na vedomie, vtedy hovoríme
o súkromnom zjavení. Je však isté, že nemôžeme očakávať súkromné zjavenia na dennom
poriadku. To by oslabovalo verejné Božie zjavenie, ktoré Pán Boh už dal
ľudstvu. Z cirkevných dejín dobre vieme, že Pán Boh zjavoval aj súkromne
niektorým osobám svoje žiadosti a plány. Nie preto, akoby azda chcel pridať
alebo doplniť niečo k verejnému zjaveniu, ktoré
opatruje jeho Cirkev, ale preto, aby v tomto verejnom zjavení poukázal
na niektoré pravdy, na ktoré svet zabúda, alebo si ich nevšíma. V takýchto
prípadoch Cirkev má povinnosť preskúmať súkromné zjavenia a vyhlásiť, či im
veriaci môžu veriť alebo nie. Cirkev však nikdy nepožaduje autoritatívne vieru
v súkromné zjavenia. Veriacim necháva úplnú slobodu, aby si sami na základe
prirodzených dôkazov urobili uzáver a zaujali osobné stanovisko voči súkromnému
zjaveniu. Cirkev napríklad preskúmala lurdské a fatimské zjavenia Panny Márie a
vyhlásila o nich, že na základe ľudských dôkazov zdajú sa byť pravoverné a
pravdivé. Nežiada však od katolíkov, aby im verili tak, ako veria nejaký článok
viery na základe Božej autority. Preto
je veľmi dôležité, aby sme vedeli rozlišovať medzi verejným a súkromným
zjavením. Ako treba postupovať pri
hľadaní pravdy, či súkromné zjavenie, dané niektorej osobe, je pravdivé alebo
nie? Prvým pravidlom je, že nesmieme ľahkomyseľne uveriť osobe, ktorá tvrdí, že
dostala od Pána Boha nejaké zjavenie, alebo že mala nejaké nadprirodzené
videnie. Takých osôb, čo to tvrdia, je hodne na svete. A často sú to úprimné
duchovné osoby. Nejaká náboženská vec
nemusí byť dobrá iba preto, že je náboženská. Lebo vieme, že aj v náboženskom
živote ľudí sú úchylky podobne ako v iných ľudských činnostiach. Teda netreba
hneď veriť takej osobe, i keby tá osoba bola úprimne nábožná a veriaca. Celú
vec treba dôkladne preskúmať. Všeobecným pravidlom v kresťanskom živote je, že
pravé náboženské cítenie sa dáva viesť zdravým rozumom, živiť milosťou a
spravovať Cirkvou. Je známa skutočnosť, že rozličné nepokoje, ako vojna,
prenasledovanie, prírodné katastrofy a podobné veci uspôsobujú akosi ľudí k
tomu, aby ľahko uverili v nejaký priamy zásah Pána Boha do ťažkých životných
udalostí, ktoré ľudia práve prežívajú. Cez druhú svetovú vojnu sa hovorilo o
viacerých zjaveniach Panny Márie, napr. v Taliansku vo Votagu, vo Francúzsku v
Espise a Bouxiéres, v Belgicku v Ham sur Sambre, v Nemecku v Heroldsbachu, v
Spojených štátoch v Necedah a najnovšie v Bayside, N.Y. Mohli by sme ísť ešte
ďalej v citovaní rozličných miest, na ktorých sa údajne odohralo nejaké
nadprirodzené zjavenie. Po čase však všetko utíchlo a ľudia prestali o tom
hovoriť, lebo zjavenie nebolo pravdivé.
Cirkev je veľmi opatrná vo veciach súkromných zjavení.
katolícka viera nám hovorí, že Božie zjavenie ohľadom spásy ľudstva sa uzavrelo
smrťou posledného apoštola. Pán Boh nám ústami prorokov a patriarchov v Starom
zákone a vo svojom vlastnom Synovi v Novom zákone zjavil všetko, čo nám je
potrebné k spáse. To celému ľudstvu stačilo, stačí a bude stačiť aj v
budúcnosti. Viac nepotrebujeme a nemáme ani očakávať. Toto Božie zjavenie, na
ktorom spočíva kresťanstvo, Kristus Pán zveril svojej Cirkvi. Jej úlohou je
zachovať ho neporušené, vysvetľovať ho a vzťahovať na konkrétne okolnosti, v
ktorých žijú ľudia. Toto je základná pravda o Božom zjavení. Veríme však aj v Božiu všemohúcnosť, a teda
aj možnosť, že Pán Boh aj po verejnom zjavení môže súkromne niečo zjaviť
jednotlivým ľuďom. Teológovia hovoria, že možnosť súkromného zjavenia je aspoň
«teologicky istá». Táto istota spočíva na skutočnosti, že Pán Boh zvyčajne
odhaľuje svoje túžby a plány nielen prostredníctvom svojej prozreteľnostnej
starostlivosti o svet, ktorú svätí vedeli priam pociťovať a takmer každodenne
prežívať, ale aj iným spôsobom, predovšetkým prostredníctvom iných bytostí,
najmä anjelov, Panny Márie a svätých. Pán Boh to môže urobiť, lebo je
všemohúci. Keď akýmkoľvek spôsobom dá niečo niekomu na vedomie, vtedy hovoríme
o súkromnom zjavení. Je však isté, že nemôžeme očakávať súkromné zjavenia na dennom
poriadku. To by oslabovalo verejné Božie zjavenie, ktoré Pán Boh už dal
ľudstvu. Z cirkevných dejín dobre vieme, že Pán Boh zjavoval aj súkromne
niektorým osobám svoje žiadosti a plány. Nie preto, akoby azda chcel pridať
alebo doplniť niečo k verejnému zjaveniu, ktoré
opatruje jeho Cirkev, ale preto, aby v tomto verejnom zjavení poukázal
na niektoré pravdy, na ktoré svet zabúda, alebo si ich nevšíma. V takýchto
prípadoch Cirkev má povinnosť preskúmať súkromné zjavenia a vyhlásiť, či im
veriaci môžu veriť alebo nie. Cirkev však nikdy nepožaduje autoritatívne vieru
v súkromné zjavenia. Veriacim necháva úplnú slobodu, aby si sami na základe
prirodzených dôkazov urobili uzáver a zaujali osobné stanovisko voči súkromnému
zjaveniu. Cirkev napríklad preskúmala lurdské a fatimské zjavenia Panny Márie a
vyhlásila o nich, že na základe ľudských dôkazov zdajú sa byť pravoverné a
pravdivé. Nežiada však od katolíkov, aby im verili tak, ako veria nejaký článok
viery na základe Božej autority. Preto
je veľmi dôležité, aby sme vedeli rozlišovať medzi verejným a súkromným
zjavením. Ako treba postupovať pri
hľadaní pravdy, či súkromné zjavenie, dané niektorej osobe, je pravdivé alebo
nie? Prvým pravidlom je, že nesmieme ľahkomyseľne uveriť osobe, ktorá tvrdí, že
dostala od Pána Boha nejaké zjavenie, alebo že mala nejaké nadprirodzené
videnie. Takých osôb, čo to tvrdia, je hodne na svete. A často sú to úprimné
duchovné osoby. Nejaká náboženská vec
nemusí byť dobrá iba preto, že je náboženská. Lebo vieme, že aj v náboženskom
živote ľudí sú úchylky podobne ako v iných ľudských činnostiach. Teda netreba
hneď veriť takej osobe, i keby tá osoba bola úprimne nábožná a veriaca. Celú
vec treba dôkladne preskúmať. Všeobecným pravidlom v kresťanskom živote je, že
pravé náboženské cítenie sa dáva viesť zdravým rozumom, živiť milosťou a
spravovať Cirkvou. Je známa skutočnosť, že rozličné nepokoje, ako vojna,
prenasledovanie, prírodné katastrofy a podobné veci uspôsobujú akosi ľudí k
tomu, aby ľahko uverili v nejaký priamy zásah Pána Boha do ťažkých životných
udalostí, ktoré ľudia práve prežívajú. Cez druhú svetovú vojnu sa hovorilo o
viacerých zjaveniach Panny Márie, napr. v Taliansku vo Votagu, vo Francúzsku v
Espise a Bouxiéres, v Belgicku v Ham sur Sambre, v Nemecku v Heroldsbachu, v
Spojených štátoch v Necedah a najnovšie v Bayside, N.Y. Mohli by sme ísť ešte
ďalej v citovaní rozličných miest, na ktorých sa údajne odohralo nejaké
nadprirodzené zjavenie. Po čase však všetko utíchlo a ľudia prestali o tom
hovoriť, lebo zjavenie nebolo pravdivé.
Cirkev je veľmi opatrná vo veciach súkromných zjavení.
Vo
svojej dlhej, takmer dvetisícročnej histórii si nadobudla veľmi cenné
skúsenosti s ľuďmi a s ľudskou prírodou. Je až veľmi opatrná, ak ide o súkromné
zjavenia.
svojej dlhej, takmer dvetisícročnej histórii si nadobudla veľmi cenné
skúsenosti s ľuďmi a s ľudskou prírodou. Je až veľmi opatrná, ak ide o súkromné
zjavenia.
Pútnici zo susednej Moravy
Pútnici trpezlivo čakajú aby si nabrali vody z prameňov
Už starovekí cirkevní spisovatelia, napr.
Kasián, zdôrazňovali, že v duchovnom živote kresťana je dôležité poznať jednu z
hlavných zásad a pridržiavať sa jej v živote: že totiž naše myšlienky a duševné
stavy môžu pochádzať z troch prameňov: od Boha, od zlého ducha alebo od nás
samých. V našej modernej dobe sa týmito
vecami v súvise so svätorečeniami zaoberal pápež Benedikt XIV., ktorý postavil
nové základy pre postup blahorečenia a svätorečenia. Vo svojich vedeckých dielach,
ktoré napísal predtým, ako sa stal pápežom, poznamenáva, že ohľadom súkromných
zjavení vždy sa treba obávať toho, že sa do nich primieša nejaký klam a mam.
Ľahko sa totiž môže stať, že človek, ktorý je úprimne presvedčený o nejakom
zjavení alebo videní, nezažil vlastne nič iné iba svoje vlastné spomienky,
túžby alebo mienky, ktoré si v živote sám utvoril. Učitelia duchovného života pripúšťajú, že
dokonca aj veľkí svätí, ktorí žili skutočným mystickým životom, neraz podľahli
nejakému klamu. Nerozlišovali jasne to, čo v ich duševných zážitkoch pochádzalo
od Boha a čo od nich samých alebo od zlého ducha.
Kasián, zdôrazňovali, že v duchovnom živote kresťana je dôležité poznať jednu z
hlavných zásad a pridržiavať sa jej v živote: že totiž naše myšlienky a duševné
stavy môžu pochádzať z troch prameňov: od Boha, od zlého ducha alebo od nás
samých. V našej modernej dobe sa týmito
vecami v súvise so svätorečeniami zaoberal pápež Benedikt XIV., ktorý postavil
nové základy pre postup blahorečenia a svätorečenia. Vo svojich vedeckých dielach,
ktoré napísal predtým, ako sa stal pápežom, poznamenáva, že ohľadom súkromných
zjavení vždy sa treba obávať toho, že sa do nich primieša nejaký klam a mam.
Ľahko sa totiž môže stať, že človek, ktorý je úprimne presvedčený o nejakom
zjavení alebo videní, nezažil vlastne nič iné iba svoje vlastné spomienky,
túžby alebo mienky, ktoré si v živote sám utvoril. Učitelia duchovného života pripúšťajú, že
dokonca aj veľkí svätí, ktorí žili skutočným mystickým životom, neraz podľahli
nejakému klamu. Nerozlišovali jasne to, čo v ich duševných zážitkoch pochádzalo
od Boha a čo od nich samých alebo od zlého ducha.
Preto
moderní teológovia ustálili niekoľko princípov a zásad, ktorých sa treba verne
pridržiavať pri skúmaní nejakého zjavu, či bol skutočne nadprirodzeným zjavením
alebo sa dá vysvetliť prirodzeným spôsobom.
moderní teológovia ustálili niekoľko princípov a zásad, ktorých sa treba verne
pridržiavať pri skúmaní nejakého zjavu, či bol skutočne nadprirodzeným zjavením
alebo sa dá vysvetliť prirodzeným spôsobom.
Teológovia
ponajprv ukazujú na prax svätých, ktorí žili v intímnom spojení s Bohom a
skutočne mali zážitky nadprirodzeného mystického života. Vo všeobecnosti možno
o nich povedať toto: boli úprimne presvedčení, že sa netreba priveľmi pridržiavať
videní, súkromných zjavení alebo takzvaných vnútorných prihováraní, ktoré
naozaj prežívali. Cítili, že skôr treba utekať od týchto vecí, nevyhľadávať
ich, ba ani netúžiť po nich. Niektorí išli tak ďaleko, že priam «pohŕdali»
týmito mimoriadnymi darmi. Hlavným dôvodom k takémuto postupovaniu bolo veľké
nebezpečenstvo ilúzií a klamu, ktorému podľahli niekedy aj veľkí svätí. Sv. Pavol z Kríža, veľký učiteľ duchovného
života, tvrdí, že nielen začiatočníci v duchovnom živote ale dokonca aj veľkí
svätí podľahli klamu a mamu zlého ducha alebo svojej vlastnej obrazotvornosti.
On sám bol veľmi opatrný vo vlastnom živote, ako to vieme z jeho kanonizačného
procesu. Hoci si uvedomoval, že dostával od Pána Boha mnohé mimoriadne dary,
predsa ich akosi odtískal od seba, lebo dával prednosť istote, ktorú má človek,
čo kráča vo viere a v poníženosti. Často hovorieval: «Ak sú tie osvietenia
pravé, ak sú od Pána Boha, ostanú hlboko vtlačené do duše a do srdca; človek
nikdy na ne nezabudne, nemusí si ich osobitne pripomínať.» V liste istej nábožnej duši píše:
ponajprv ukazujú na prax svätých, ktorí žili v intímnom spojení s Bohom a
skutočne mali zážitky nadprirodzeného mystického života. Vo všeobecnosti možno
o nich povedať toto: boli úprimne presvedčení, že sa netreba priveľmi pridržiavať
videní, súkromných zjavení alebo takzvaných vnútorných prihováraní, ktoré
naozaj prežívali. Cítili, že skôr treba utekať od týchto vecí, nevyhľadávať
ich, ba ani netúžiť po nich. Niektorí išli tak ďaleko, že priam «pohŕdali»
týmito mimoriadnymi darmi. Hlavným dôvodom k takémuto postupovaniu bolo veľké
nebezpečenstvo ilúzií a klamu, ktorému podľahli niekedy aj veľkí svätí. Sv. Pavol z Kríža, veľký učiteľ duchovného
života, tvrdí, že nielen začiatočníci v duchovnom živote ale dokonca aj veľkí
svätí podľahli klamu a mamu zlého ducha alebo svojej vlastnej obrazotvornosti.
On sám bol veľmi opatrný vo vlastnom živote, ako to vieme z jeho kanonizačného
procesu. Hoci si uvedomoval, že dostával od Pána Boha mnohé mimoriadne dary,
predsa ich akosi odtískal od seba, lebo dával prednosť istote, ktorú má človek,
čo kráča vo viere a v poníženosti. Často hovorieval: «Ak sú tie osvietenia
pravé, ak sú od Pána Boha, ostanú hlboko vtlačené do duše a do srdca; človek
nikdy na ne nezabudne, nemusí si ich osobitne pripomínať.» V liste istej nábožnej duši píše:
«Nedajte
si ľahko nahovoriť, že všetko, čo sa vám v živote prihodí, je nadprirodzené; aj
so svätými sa zavše stalo, že klamy zlého ducha alebo vlastnej obrazotvornosti
pokladali za božské dielo, ale nebolo na tom nič pravdy. Napríklad Katarína z
Bologne za päť rokov bola akoby hračkou v rukách zlého ducha. Keby jej Pán Boh
nebol poslal svoju pomoc, kto vie, či by ju zlý duch nebol zviedol svojimi
klamstvami.» (Listy L 819)
si ľahko nahovoriť, že všetko, čo sa vám v živote prihodí, je nadprirodzené; aj
so svätými sa zavše stalo, že klamy zlého ducha alebo vlastnej obrazotvornosti
pokladali za božské dielo, ale nebolo na tom nič pravdy. Napríklad Katarína z
Bologne za päť rokov bola akoby hračkou v rukách zlého ducha. Keby jej Pán Boh
nebol poslal svoju pomoc, kto vie, či by ju zlý duch nebol zviedol svojimi
klamstvami.» (Listy L 819)
Iný
veľký učiteľ duchovného života, sv. Ján z Kríža, spomína šesť nevýhod, ktoré v
duchovnom živote prinášajú so sebou videnia a zjavenia, i keď sú pravdivé a
skutočne pochádzajú od Pána Boha: duša sa menej dáva viesť vierou a viac sa
spolieha na svoje zmysly; menej sa pridržiava neviditeľná; nepraktizuje úplné
zriekanie; je v nebezpečenstve, že bude priveľmi lipnúť na týchto Božích
daroch; stráca milosti, ktoré by jej Pán Boh dal, keby sa riadila len vierou a
konečne vystavuje sa nebezpečenstvu, že ju zvedie a oklame zlý duch. Na základe tohto učenia svätých Cirkev veľmi
opatrne postupuje pri skúmaní súkromných zjavení. Ako dôkaz pravdivosti zjavenia neprijíma nábožnosť
alebo počestnosť osoby, ktorá o sebe hovorí, že mala nejaké nadprirodzené
videnie alebo zjavenie. Tieto mravné kvality sú totiž iba predpoklady, aby sa
vôbec mohlo hovoriť o videní; nijako nie sú dôkazom pravdivosti videní. Už sme
spomenuli, že dokonca aj veľkí svätí, ktorí žili v úzkom spojení s Bohom, neraz
podľahli ilúziám zlého ducha alebo svojej vlastnej obrazotvornosti, ako nám to
hovoria dejiny náboženstva.
veľký učiteľ duchovného života, sv. Ján z Kríža, spomína šesť nevýhod, ktoré v
duchovnom živote prinášajú so sebou videnia a zjavenia, i keď sú pravdivé a
skutočne pochádzajú od Pána Boha: duša sa menej dáva viesť vierou a viac sa
spolieha na svoje zmysly; menej sa pridržiava neviditeľná; nepraktizuje úplné
zriekanie; je v nebezpečenstve, že bude priveľmi lipnúť na týchto Božích
daroch; stráca milosti, ktoré by jej Pán Boh dal, keby sa riadila len vierou a
konečne vystavuje sa nebezpečenstvu, že ju zvedie a oklame zlý duch. Na základe tohto učenia svätých Cirkev veľmi
opatrne postupuje pri skúmaní súkromných zjavení. Ako dôkaz pravdivosti zjavenia neprijíma nábožnosť
alebo počestnosť osoby, ktorá o sebe hovorí, že mala nejaké nadprirodzené
videnie alebo zjavenie. Tieto mravné kvality sú totiž iba predpoklady, aby sa
vôbec mohlo hovoriť o videní; nijako nie sú dôkazom pravdivosti videní. Už sme
spomenuli, že dokonca aj veľkí svätí, ktorí žili v úzkom spojení s Bohom, neraz
podľahli ilúziám zlého ducha alebo svojej vlastnej obrazotvornosti, ako nám to
hovoria dejiny náboženstva.
V
prípade vizionára Matúša Lašuta je jasné, že bol a je dobrým, poctivým a nábožným človekom. O
tom vedia všetci ľudia, ktorí ho osobne poznajú. Táto jeho dobrota, poctivosť a
nábožnosť však nie je ešte dôkazom, že jeho videnia boli pravé, že skutočne
pochádzajú od Boha, lebo mohol byť v tom oklamaný a zavedený alebo zlým duchom
alebo svojou vlastnou obrazotvornosťou. Potrebné sú ešte iné dôkazy okrem jeho
tvrdenia, aby Cirkev mohla uznať jeho videnia za pravé. Dôkazom pravdivosti nemôže byť ani jasnosť
videnia. Moderná psychologická veda pozná prípady, že aj veľmi silný dojem o
skutočnosti nejakého predmetu môže byť iba halucinácia alebo nejaký iný para
psychologický jav. Pravdivosť dojmu nie je totiž jednoduchou a priamou danosťou
vedomia, ale výsledkom úsudku, ktorý môže aj nesprávne vysvetľovať dojem. Ani telesné a duševné zdravie nie sú zárukou
a dôkazom pravdivosti videnia. Moderná psychológia pozná niektoré spontánne
javy u človeka, ktoré nemožno zaradiť ani medzi «normálne», ani medzi
«anormálne», ani medzi «nadprirodzené» javy; takou je napríklad inšpirácia u
umelca. Moderní teológovia všeobecne pripúšťajú, že mnohé «videnia», o ktorých
čítame v životopisoch svätých, boli iba halucinácie, alebo ich vlastné myšlienky
a túžby, alebo duševné javy, ktoré sa dajú vysvetliť celkom prirodzeným
spôsobom bez osobitného zásahu nadprirodzena. Tým však nijako nechceme popierať
skutočné «videnia», ktoré sa vyskytli u mnohých svätých; tvrdíme iba to, že ich
nebolo veľa, aspoň nie toľko,
prípade vizionára Matúša Lašuta je jasné, že bol a je dobrým, poctivým a nábožným človekom. O
tom vedia všetci ľudia, ktorí ho osobne poznajú. Táto jeho dobrota, poctivosť a
nábožnosť však nie je ešte dôkazom, že jeho videnia boli pravé, že skutočne
pochádzajú od Boha, lebo mohol byť v tom oklamaný a zavedený alebo zlým duchom
alebo svojou vlastnou obrazotvornosťou. Potrebné sú ešte iné dôkazy okrem jeho
tvrdenia, aby Cirkev mohla uznať jeho videnia za pravé. Dôkazom pravdivosti nemôže byť ani jasnosť
videnia. Moderná psychologická veda pozná prípady, že aj veľmi silný dojem o
skutočnosti nejakého predmetu môže byť iba halucinácia alebo nejaký iný para
psychologický jav. Pravdivosť dojmu nie je totiž jednoduchou a priamou danosťou
vedomia, ale výsledkom úsudku, ktorý môže aj nesprávne vysvetľovať dojem. Ani telesné a duševné zdravie nie sú zárukou
a dôkazom pravdivosti videnia. Moderná psychológia pozná niektoré spontánne
javy u človeka, ktoré nemožno zaradiť ani medzi «normálne», ani medzi
«anormálne», ani medzi «nadprirodzené» javy; takou je napríklad inšpirácia u
umelca. Moderní teológovia všeobecne pripúšťajú, že mnohé «videnia», o ktorých
čítame v životopisoch svätých, boli iba halucinácie, alebo ich vlastné myšlienky
a túžby, alebo duševné javy, ktoré sa dajú vysvetliť celkom prirodzeným
spôsobom bez osobitného zásahu nadprirodzena. Tým však nijako nechceme popierať
skutočné «videnia», ktoré sa vyskytli u mnohých svätých; tvrdíme iba to, že ich
nebolo veľa, aspoň nie toľko,
Spev pútnikov sprevádza hudba
ako
sa o tom zvyčajne píše. «Dejiny mystiky
— píše nemecký moderný teológ Karl Rahner S.J. vo svojej štúdii o videniach —
dávajú za pravdu úsudku Poulainsa, že dokonca aj u nábožných a «normálnych» ľudí tri štvrtiny
videní sú dobre myslené, neškodné, ale skutočné klamy.» (Visionen und
Profezeiungen, str. 81) Cirkev je ešte
prísnejšia vo vyhlásení nejakého zjavenia za nadprirodzené. V súvislosti so
zjaveniami Panny Márie v La Salette a v Lurde v cirkevných dokumentoch čítame:
«Tieto zjavenia neboli od Svätej stolice ani schválené, ani zavrhnuté alebo
odsúdené; Svätá stolica iba dovoľuje, aby sa im nábožne verilo, ale iba ľudskou
vierou, nakoľko ich potvrdzujú tradícia, spoľahlivé spisy a dokumenty.» (Doc.
eccl. christ. perfect. spectantia, č. 1005)
sa o tom zvyčajne píše. «Dejiny mystiky
— píše nemecký moderný teológ Karl Rahner S.J. vo svojej štúdii o videniach —
dávajú za pravdu úsudku Poulainsa, že dokonca aj u nábožných a «normálnych» ľudí tri štvrtiny
videní sú dobre myslené, neškodné, ale skutočné klamy.» (Visionen und
Profezeiungen, str. 81) Cirkev je ešte
prísnejšia vo vyhlásení nejakého zjavenia za nadprirodzené. V súvislosti so
zjaveniami Panny Márie v La Salette a v Lurde v cirkevných dokumentoch čítame:
«Tieto zjavenia neboli od Svätej stolice ani schválené, ani zavrhnuté alebo
odsúdené; Svätá stolica iba dovoľuje, aby sa im nábožne verilo, ale iba ľudskou
vierou, nakoľko ich potvrdzujú tradícia, spoľahlivé spisy a dokumenty.» (Doc.
eccl. christ. perfect. spectantia, č. 1005)
V
duchu tradičnej katolíckej teológie môžeme si teraz urobiť potrebný uzáver o
údajných zjaveniach Panny Márie v Turzovke.
Podľa výpovede mnohých svedkov vizionár Matúš Lašut je obyčajný dedinský
muž, dobrý otec rodiny, poctivý robotník a nábožný kresťan. Je telesne i
duševne zdravý. Po udalostiach v letných mesiacoch jún - september 1958 zmenil
svoj život k lepšiemu. V nedele a sviatky svedomito chodieva na bohoslužby,
nevšíma si, čo hovorí o ňom verejná mienka, žije v zhode a v pokoji so svojimi
susedmi. Tieto jeho dobré mravné vlastnosti nie sú však ešte dôkazom
pravdivosti zjavení, ktoré údajne mal, ako sme to už odôvodnili. Istý kňaz, ktorý sa dôkladne zaoberal
udalosťami v Turzovke, tvrdí, že je v nich čosi nejasné a podivné, čo sa nedá
celkom zrovnať s logikou. Preto treba, aby osobitná komisia odborníkov dôkladne
vyšetrila a preskúmala tieto udalosti. Je tiež jasné, že to sa doteraz ešte
nemohlo urobiť pre náboženstvu nepriaznivú situáciu na Slovensku. Sám obsah posolstva
je jednoduchý a môžeme povedať, že ten istý ako v iných zjaveniach Panny Márie:
výzva k pokániu a k modlitbe, zvlášť svätého ruženca, častejšie pristupovanie k
sviatostiam a úsilie o pravú kresťanskú lásku.
Dokiaľ sa dôkladne nepreskúmajú turzovské udalosti pod vedením cirkevnej
vrchnosti a odborných lekárov, najlepším postojom k udalostiam je vyčkávanie.
Ak sú zjavenia pravdivé, to sa istotne ukáže, hoci aj po dlhých rokoch a
napriek rozličným ťažkostiam. Ak sú nepravdivé, čoskoro sa na ne zabudne. Ten
však, čo čaká na úradné potvrdenie, nič nemôže stratiť. Kolujú chýry aj o
náhlych telesných a duševných uzdraveniach. Tieto uzdravenia však neboli ešte
dokumentárne zaznamenané a lekársky preskúmané.
Treba brať do úvahy aj skutočnosť, že «Kysuce sú kraj, zamorený
poverami, a čarodejstvami», ako mi nedávno napísal istý kňaz, ktorý tam žije v
úzkom spojení s ľudom. Mnohí ľudia sú vraj k udalostiam v Turzovke, najmä k
liečivej vode dôverčiví, ba až poverčiví. Na mieste údajného zjavenia sa stali
aj nejaké neprístojnosti: viacerí ľudia mali «videnia» a niektorí bránili
týchto vizionárov s kameňmi v hrsti, pripravení aj násilne zakročiť proti tým,
ktorí by sa boli opovážili protirečiť «vizionárom». Takéto zjavy sa však dajú
očakávať na miestach, na ktorých sa schádzajú väčšie skupiny ľudí pospolu.
duchu tradičnej katolíckej teológie môžeme si teraz urobiť potrebný uzáver o
údajných zjaveniach Panny Márie v Turzovke.
Podľa výpovede mnohých svedkov vizionár Matúš Lašut je obyčajný dedinský
muž, dobrý otec rodiny, poctivý robotník a nábožný kresťan. Je telesne i
duševne zdravý. Po udalostiach v letných mesiacoch jún - september 1958 zmenil
svoj život k lepšiemu. V nedele a sviatky svedomito chodieva na bohoslužby,
nevšíma si, čo hovorí o ňom verejná mienka, žije v zhode a v pokoji so svojimi
susedmi. Tieto jeho dobré mravné vlastnosti nie sú však ešte dôkazom
pravdivosti zjavení, ktoré údajne mal, ako sme to už odôvodnili. Istý kňaz, ktorý sa dôkladne zaoberal
udalosťami v Turzovke, tvrdí, že je v nich čosi nejasné a podivné, čo sa nedá
celkom zrovnať s logikou. Preto treba, aby osobitná komisia odborníkov dôkladne
vyšetrila a preskúmala tieto udalosti. Je tiež jasné, že to sa doteraz ešte
nemohlo urobiť pre náboženstvu nepriaznivú situáciu na Slovensku. Sám obsah posolstva
je jednoduchý a môžeme povedať, že ten istý ako v iných zjaveniach Panny Márie:
výzva k pokániu a k modlitbe, zvlášť svätého ruženca, častejšie pristupovanie k
sviatostiam a úsilie o pravú kresťanskú lásku.
Dokiaľ sa dôkladne nepreskúmajú turzovské udalosti pod vedením cirkevnej
vrchnosti a odborných lekárov, najlepším postojom k udalostiam je vyčkávanie.
Ak sú zjavenia pravdivé, to sa istotne ukáže, hoci aj po dlhých rokoch a
napriek rozličným ťažkostiam. Ak sú nepravdivé, čoskoro sa na ne zabudne. Ten
však, čo čaká na úradné potvrdenie, nič nemôže stratiť. Kolujú chýry aj o
náhlych telesných a duševných uzdraveniach. Tieto uzdravenia však neboli ešte
dokumentárne zaznamenané a lekársky preskúmané.
Treba brať do úvahy aj skutočnosť, že «Kysuce sú kraj, zamorený
poverami, a čarodejstvami», ako mi nedávno napísal istý kňaz, ktorý tam žije v
úzkom spojení s ľudom. Mnohí ľudia sú vraj k udalostiam v Turzovke, najmä k
liečivej vode dôverčiví, ba až poverčiví. Na mieste údajného zjavenia sa stali
aj nejaké neprístojnosti: viacerí ľudia mali «videnia» a niektorí bránili
týchto vizionárov s kameňmi v hrsti, pripravení aj násilne zakročiť proti tým,
ktorí by sa boli opovážili protirečiť «vizionárom». Takéto zjavy sa však dajú
očakávať na miestach, na ktorých sa schádzajú väčšie skupiny ľudí pospolu.
Opis
turzovských udalostí nemôžeme lepšie zakončiť ako radou, ktorú dal múdry
farizej Gamaliel židom, ktorí prenasledovali prvých kresťanov:
turzovských udalostí nemôžeme lepšie zakončiť ako radou, ktorú dal múdry
farizej Gamaliel židom, ktorí prenasledovali prvých kresťanov:
«Hovorím
vám: Nechajte týchto ľudí a prepustite ich, lebo ak je tento zámer alebo toto
dielo od ľudí, rozpadne sa; ak je však od Boha, nebudete ho môcť rozvrátiť.»
(Sk 5, 38-39)
vám: Nechajte týchto ľudí a prepustite ich, lebo ak je tento zámer alebo toto
dielo od ľudí, rozpadne sa; ak je však od Boha, nebudete ho môcť rozvrátiť.»
(Sk 5, 38-39)
Turzovka za hranicami
O udalostiach v Turzovke vyšlo v zahraničí niekoľko brožúrok v rozličných rečiach. Dostali sa nám do rúk brožúrky v češtine, nemčine, francúzštine, maďarčine a taliančine. Z francúzskej
brožúrky, ktorá vyšla vo Švajčiarsku, preložili sme úryvok z úvodu od Arnolda
Guiletta, ktorý roku 1970 osobne navštívil Turzovku, urobil tam niekoľko
pekných fotografií a napísal nasledujúce spomienky: «Ráno o 6.30 vystúpili sme z vlaku v Čadci,
vzdialenej asi desať kilometrov od poľskej hranice. Keďže sme mali dosť času,
navštívili sme miestny kostol. Bolo 15. augusta, sviatok Nanebovzatia. Hovorili
nám, že istotne nebudú nijaké bohoslužby, lebo štát neuznáva katolícke sviatky.
Predsa sa však schádzali do kostola ľudia zo všetkých strán. Kostol strednej
veľkosti bol taký preplnený, ako som to nikdy nevidel vo svojom živote ... iba
na druhý deň v Turzovke. Veriaci sa tlačili až k samému oltáru, takže kňazi
sotva mali miesta na slúženie omše. Všetky uličky boli zaplnené a pred kostolom
stáli stovky veriacich, ktorí nemohli nájsť miesto vnútri. Nepamätám sa, že by
som bol v živote počul také krásne a srdce dojímajúce nábožné piesne na česť
Panny Márie ako tu. Farár kázal naozaj dojímavo. Dvaja mladí kňazi spoluslúžili
s ním sv. omšu. Na prijímanie ľudia si kľakli v strede kostola a nechali úzku
uličku vpredu a vzadu. Kňazi rozdávali sv. prijímanie. Prijímanie po stojačky
nie je zaužívané v Česko-slovensku a nedovoľuje sa ani prijímanie na ruku. Z Čadce ide miestny vlak do Turzovky, ktorá
je vzdialená odtiaľ na 15 kilometrov. Tu sme na slovenskej strane. Slovensko
bolo dlho pod maďarskou nadvládou. Hospodársky je ešte veľmi pozadu v porovnaní
s Čechami na západe a s Moravou v strede krajiny, ktorej pôda je veľmi bohatá.
brožúrky, ktorá vyšla vo Švajčiarsku, preložili sme úryvok z úvodu od Arnolda
Guiletta, ktorý roku 1970 osobne navštívil Turzovku, urobil tam niekoľko
pekných fotografií a napísal nasledujúce spomienky: «Ráno o 6.30 vystúpili sme z vlaku v Čadci,
vzdialenej asi desať kilometrov od poľskej hranice. Keďže sme mali dosť času,
navštívili sme miestny kostol. Bolo 15. augusta, sviatok Nanebovzatia. Hovorili
nám, že istotne nebudú nijaké bohoslužby, lebo štát neuznáva katolícke sviatky.
Predsa sa však schádzali do kostola ľudia zo všetkých strán. Kostol strednej
veľkosti bol taký preplnený, ako som to nikdy nevidel vo svojom živote ... iba
na druhý deň v Turzovke. Veriaci sa tlačili až k samému oltáru, takže kňazi
sotva mali miesta na slúženie omše. Všetky uličky boli zaplnené a pred kostolom
stáli stovky veriacich, ktorí nemohli nájsť miesto vnútri. Nepamätám sa, že by
som bol v živote počul také krásne a srdce dojímajúce nábožné piesne na česť
Panny Márie ako tu. Farár kázal naozaj dojímavo. Dvaja mladí kňazi spoluslúžili
s ním sv. omšu. Na prijímanie ľudia si kľakli v strede kostola a nechali úzku
uličku vpredu a vzadu. Kňazi rozdávali sv. prijímanie. Prijímanie po stojačky
nie je zaužívané v Česko-slovensku a nedovoľuje sa ani prijímanie na ruku. Z Čadce ide miestny vlak do Turzovky, ktorá
je vzdialená odtiaľ na 15 kilometrov. Tu sme na slovenskej strane. Slovensko
bolo dlho pod maďarskou nadvládou. Hospodársky je ešte veľmi pozadu v porovnaní
s Čechami na západe a s Moravou v strede krajiny, ktorej pôda je veľmi bohatá.
Česko-
Slovensko má dnes 14 miliónov obyvateľov. Slováci žijú veľmi jednoducho. Pred
mnohými domami vidno ešte studňu; kury a
husi sa voľne prechádzajú. Po
polhodinovej ceste sme sa dostali do Turzovky na stanicu a potom do Turzovky -
zastávky, kde zosadlo hodne pútnikov. Zišlo sa ich na tisíce, lebo všade na
ceste bolo vidno autobusy a autá. Pútnici sa tlačia k úzkej drevenej lavičke,
ktorá je prehodená ponad bystrinu potôčka. Pred úzkym prechodom sa utvára dlhý
rad; mnohým sa však zdá čakanie pridlhé, vyzúvajú sa a bosými nohami
prechádzajú cez nie veľmi hlboký potôčik. Napravo od prechodu začína výstup na
vrch Živčák. Vedie nás ta pekná a široká horská cestička. Pohyb, dobrý horský
vzduch, príjemná vôňa jedličiek a slnečné lúče, predierajúce sa tu i tam
pomedzi stromy, osviežujú dušu i telo. Nepoznám iné pútnické miesto tak hlboko
v horách, ako je Turzovka. Konečne prichádzame na Živčák, vysoký 880 metrov,
kde je miesto zjavení. Odtiaľ sa vrch dvíha ešte do výšky 1024 metrov. Volá sa
Okrúhla. Tu je zhromaždený veľký zástup v modlitbe. Na mieste, na ktorom bol
strom, teraz už zoťatý, kde sa Božia Matka zjavila Matúšovi Lašutovi, dvíha sa
veľký kríž. Tu i tam na okolí je niekoľko oltárikov. Na stromoch visia
náboženské obrazy a vo veľkom polkruhu je dokonca aj krížová cesta. Ľudia sú
pohrúžení do tichej modlitby. Niekoľko modleníkov sa vymieňa pri modlitbe,
ktorú ľud popretkáva krásnymi piesňami k Panne Márii. Spievajú ich s veľkým
oduševnením. Dokonca aj dychovka sprevádza piesne. Ojedinelé skupiny si robia
krížovú cestu. Na severe akoby v amfiteátri je polkruh, kde si unavení pútnici
môžu sadnúť na lavice alebo do trávy, aby si odpočinuli alebo videli, čo sa
robí. Všetko sa tu robí nenútene. Dobre som si všímal týchto ľudí: to nie sú
ani fanatici, ani sektári; to je verný katolícky ľud, ktorý má hlboký hlad po Bohu a nehanbí sa prejaviť svoju
synovskú lásku voči Márii a prosiť o jej mocnú ochranu. Je isté, že tento ľud
tu nachádza útočisko. Cíti sa tu doma. Odtiaľ pochádza tá hlboká dôvera, tá
kresťanská radosť a nádej, ktorú možno vyčítať zo všetkých tvárí. Medzitým pútnici odchádzajú k prameňom, vzdialeným
niekoľko sto metrov od miesta zjavenia. Objavil ich druhý vizionár, Juraj
Kovalek. Voda z týchto troch prameňov sa odvádza železnými rúrami. Okolo
prameňov sa ustavične tlačí veľký zástup.
Panna Mária sa zjavila v Lurde v kamennej jaskyni, tu zasa na čistinke.
Veľmi dobre vedela, že tunajší ľudia sú chudobní a že by nedostali povolenie na
stavbu pútnickej svätyne. Tu je všetko hotové: kmene jedličiek sú stĺpami
chrámovej lode, listy stromov tvoria strechu a polkruh v pozadí je ideálna
tribúna. Dôkazom toho, že sa tu ľudia nábožne modlia, je skutočnosť, že mnohí
pútnici sú hlboko dojatí. Divné je zvlášť to, že mužovia sa horlivo pričiňujú,
aby viedli skupiny pútnikov alebo sa predmodlievali. Často sa namietalo, že
Panna Mária sa vždy zjavovala len deťom. Tu sa zjavila trom mužom a zdá sa, že
práve muži organizujú najviac pútí. Keď
sme večer navštívili Matúša Lašuta, bol u neho akýsi muž s rodinou z Viedne.
Premietol pekný farebný film o Turzovke. O tom sme sa dvakrát pozhovárali s
Lašutom na druhý deň. Lašut žije so
svojou ženou v celkom jednoduchom dome neďaleko stanice Turzovka - zastávka.
Jeho dve mladšie dcéry žijú spolu s ním; staršia sa už vydala. Matúš pracuje
osem až desať hodín v lese. Už nie je lesným hájnikom, ale iba jednoduchým
robotníkom, drevorubačom.
Slovensko má dnes 14 miliónov obyvateľov. Slováci žijú veľmi jednoducho. Pred
mnohými domami vidno ešte studňu; kury a
husi sa voľne prechádzajú. Po
polhodinovej ceste sme sa dostali do Turzovky na stanicu a potom do Turzovky -
zastávky, kde zosadlo hodne pútnikov. Zišlo sa ich na tisíce, lebo všade na
ceste bolo vidno autobusy a autá. Pútnici sa tlačia k úzkej drevenej lavičke,
ktorá je prehodená ponad bystrinu potôčka. Pred úzkym prechodom sa utvára dlhý
rad; mnohým sa však zdá čakanie pridlhé, vyzúvajú sa a bosými nohami
prechádzajú cez nie veľmi hlboký potôčik. Napravo od prechodu začína výstup na
vrch Živčák. Vedie nás ta pekná a široká horská cestička. Pohyb, dobrý horský
vzduch, príjemná vôňa jedličiek a slnečné lúče, predierajúce sa tu i tam
pomedzi stromy, osviežujú dušu i telo. Nepoznám iné pútnické miesto tak hlboko
v horách, ako je Turzovka. Konečne prichádzame na Živčák, vysoký 880 metrov,
kde je miesto zjavení. Odtiaľ sa vrch dvíha ešte do výšky 1024 metrov. Volá sa
Okrúhla. Tu je zhromaždený veľký zástup v modlitbe. Na mieste, na ktorom bol
strom, teraz už zoťatý, kde sa Božia Matka zjavila Matúšovi Lašutovi, dvíha sa
veľký kríž. Tu i tam na okolí je niekoľko oltárikov. Na stromoch visia
náboženské obrazy a vo veľkom polkruhu je dokonca aj krížová cesta. Ľudia sú
pohrúžení do tichej modlitby. Niekoľko modleníkov sa vymieňa pri modlitbe,
ktorú ľud popretkáva krásnymi piesňami k Panne Márii. Spievajú ich s veľkým
oduševnením. Dokonca aj dychovka sprevádza piesne. Ojedinelé skupiny si robia
krížovú cestu. Na severe akoby v amfiteátri je polkruh, kde si unavení pútnici
môžu sadnúť na lavice alebo do trávy, aby si odpočinuli alebo videli, čo sa
robí. Všetko sa tu robí nenútene. Dobre som si všímal týchto ľudí: to nie sú
ani fanatici, ani sektári; to je verný katolícky ľud, ktorý má hlboký hlad po Bohu a nehanbí sa prejaviť svoju
synovskú lásku voči Márii a prosiť o jej mocnú ochranu. Je isté, že tento ľud
tu nachádza útočisko. Cíti sa tu doma. Odtiaľ pochádza tá hlboká dôvera, tá
kresťanská radosť a nádej, ktorú možno vyčítať zo všetkých tvárí. Medzitým pútnici odchádzajú k prameňom, vzdialeným
niekoľko sto metrov od miesta zjavenia. Objavil ich druhý vizionár, Juraj
Kovalek. Voda z týchto troch prameňov sa odvádza železnými rúrami. Okolo
prameňov sa ustavične tlačí veľký zástup.
Panna Mária sa zjavila v Lurde v kamennej jaskyni, tu zasa na čistinke.
Veľmi dobre vedela, že tunajší ľudia sú chudobní a že by nedostali povolenie na
stavbu pútnickej svätyne. Tu je všetko hotové: kmene jedličiek sú stĺpami
chrámovej lode, listy stromov tvoria strechu a polkruh v pozadí je ideálna
tribúna. Dôkazom toho, že sa tu ľudia nábožne modlia, je skutočnosť, že mnohí
pútnici sú hlboko dojatí. Divné je zvlášť to, že mužovia sa horlivo pričiňujú,
aby viedli skupiny pútnikov alebo sa predmodlievali. Často sa namietalo, že
Panna Mária sa vždy zjavovala len deťom. Tu sa zjavila trom mužom a zdá sa, že
práve muži organizujú najviac pútí. Keď
sme večer navštívili Matúša Lašuta, bol u neho akýsi muž s rodinou z Viedne.
Premietol pekný farebný film o Turzovke. O tom sme sa dvakrát pozhovárali s
Lašutom na druhý deň. Lašut žije so
svojou ženou v celkom jednoduchom dome neďaleko stanice Turzovka - zastávka.
Jeho dve mladšie dcéry žijú spolu s ním; staršia sa už vydala. Matúš pracuje
osem až desať hodín v lese. Už nie je lesným hájnikom, ale iba jednoduchým
robotníkom, drevorubačom.
Socha Božej Matky
Každý
deň musí motorovou pílou napíliť určité množstvo dreva. Okrem toho pracuje aj
na poliach a má malú dielničku. Keďže má šikovné ruky, ľudia mu nosia všelijaké motory na
opravu. Mimochodom som sa dozvedel od neho, že má slabý žalúdok, pretože v
mladosti mnoho trpel hladom. Povedal mi aj to, že vo svojom živote mal len
jednu hodinu katechizmu. Jeho náboženská formácia v detstve veľmi trpela.
Podobne aj Bernadeta, lurdská vizionárka , mala nedostatočnú náboženskú
výchovu. Lašut bol aj vojakom. Dokonca
dostal aj tri vojenské vyznamenania, o ktorých však nikdy nerozpráva, lebo
necíti nijaký vnútorný sklon k vojenskej kariére. Už dva roky nechodieva na miesto zjavenia.
Ako príčinu udáva, že keby sa tam objavil, ľudia by všetečne pozerali na neho
namiesto toho, aby sa modlili a mysleli na Pána Boha. Lašut už splnil svoju
úlohu: zjavenia sa už od viac rokov skončili. Ale zato dostáva veľa návštev;
tí, čo sa uzdravia, prídu mu to oznámiť. Iní zasa si pýtajú od neho rady.
Turzovka patrí do nitrianskeho biskupstva na Slovensku. Bývalý biskup Msgr.
Nécsey najprv zakázal púte na miesto zjavenia v Turzovke. Potom však zákaz
odvolal. Keď bol vymenovaný za arcibiskupa, rozhodol sa navštíviť pápeža v
Ríme, ale na ceste v Prahe náhle ochorel a zomrel roku 1968 ... Biskupský úrad
poveril úzky výbor, aby preskúmal Lašutov prípad a spísal zápisnicu pod
prísahou o údajných zjaveniach l. mája 1970 a po druhý raz v júni 1970. Lašuta
predvolali na faru do Turzovky pred komisiu, ktorú tvorili: tajomník
biskupstva, vikár Pásztor, Ondrej Rossa, farár v Turzovke, farár Kiška zo
susednej farnosti a akýsi prelát, ktorého meno Lašut už zabudol. Lašut mi dovolil odfotografovať pre archív
nášho vydavateľstva pôvodnú správu o zjaveniach, ktorú musel potvrdiť prísahou
pred komisiou. Sfotografoval som aj jeho podpis. Ide teda o vyhlásenia, urobené
pod prísahou, a to mužom, s ktorým som
sa stretol zoči-voči a ktorému som stisol ruku. Ide o muža, ktorý je úplne
zdravý na tele i na duši, v ktorom niet nijakého podvodu, ani pýchy. Preto
nemám nijaký dôvod, prečo by som neveril svedectvu takého muža ...
deň musí motorovou pílou napíliť určité množstvo dreva. Okrem toho pracuje aj
na poliach a má malú dielničku. Keďže má šikovné ruky, ľudia mu nosia všelijaké motory na
opravu. Mimochodom som sa dozvedel od neho, že má slabý žalúdok, pretože v
mladosti mnoho trpel hladom. Povedal mi aj to, že vo svojom živote mal len
jednu hodinu katechizmu. Jeho náboženská formácia v detstve veľmi trpela.
Podobne aj Bernadeta, lurdská vizionárka , mala nedostatočnú náboženskú
výchovu. Lašut bol aj vojakom. Dokonca
dostal aj tri vojenské vyznamenania, o ktorých však nikdy nerozpráva, lebo
necíti nijaký vnútorný sklon k vojenskej kariére. Už dva roky nechodieva na miesto zjavenia.
Ako príčinu udáva, že keby sa tam objavil, ľudia by všetečne pozerali na neho
namiesto toho, aby sa modlili a mysleli na Pána Boha. Lašut už splnil svoju
úlohu: zjavenia sa už od viac rokov skončili. Ale zato dostáva veľa návštev;
tí, čo sa uzdravia, prídu mu to oznámiť. Iní zasa si pýtajú od neho rady.
Turzovka patrí do nitrianskeho biskupstva na Slovensku. Bývalý biskup Msgr.
Nécsey najprv zakázal púte na miesto zjavenia v Turzovke. Potom však zákaz
odvolal. Keď bol vymenovaný za arcibiskupa, rozhodol sa navštíviť pápeža v
Ríme, ale na ceste v Prahe náhle ochorel a zomrel roku 1968 ... Biskupský úrad
poveril úzky výbor, aby preskúmal Lašutov prípad a spísal zápisnicu pod
prísahou o údajných zjaveniach l. mája 1970 a po druhý raz v júni 1970. Lašuta
predvolali na faru do Turzovky pred komisiu, ktorú tvorili: tajomník
biskupstva, vikár Pásztor, Ondrej Rossa, farár v Turzovke, farár Kiška zo
susednej farnosti a akýsi prelát, ktorého meno Lašut už zabudol. Lašut mi dovolil odfotografovať pre archív
nášho vydavateľstva pôvodnú správu o zjaveniach, ktorú musel potvrdiť prísahou
pred komisiou. Sfotografoval som aj jeho podpis. Ide teda o vyhlásenia, urobené
pod prísahou, a to mužom, s ktorým som
sa stretol zoči-voči a ktorému som stisol ruku. Ide o muža, ktorý je úplne
zdravý na tele i na duši, v ktorom niet nijakého podvodu, ani pýchy. Preto
nemám nijaký dôvod, prečo by som neveril svedectvu takého muža ...
Čo
sa týka správ o mimoriadnych uzdraveniach, obmedzil som sa na výber. Rád by som
udal presné mená a adresy dotyčných osôb. Ale skutočnosť, že žijú v ateistickom
štáte, pre ktorý úradne nejestvuje zázrak, uznal som za vhodné byť diskrétnym a
rezervovaným, aby som ušetril tieto osoby od prípadných nepríjemností. Pre tú
istú príčinu nebolo možné dostať ani lekárske svedectvá Francúzsky spisovateľ Emil Zola prišiel do
Lurdu. Uvidel tam zázrak, a predsa vo svojom románe Lurd sa vysmieva z Lurdu.
Prišiel som do Turzovky, slovenského Lurdu. Je pravda, že som nekonštatoval
nijaký viditeľný zázrak, ale aj napriek tomu verím, lebo som zacítil u tohto
ľudu tú vieru, o ktorej už apoštol sv. Ján mohol napísať: 'Naša viera je tým
víťazstvom, čo premohlo svet."
Komunisti sú nateraz ešte pánmi tejto krajiny, ale srdce tohto ľudu
nepatrí im; patrí Bohu a Márii, Matke nášho Pána.»
sa týka správ o mimoriadnych uzdraveniach, obmedzil som sa na výber. Rád by som
udal presné mená a adresy dotyčných osôb. Ale skutočnosť, že žijú v ateistickom
štáte, pre ktorý úradne nejestvuje zázrak, uznal som za vhodné byť diskrétnym a
rezervovaným, aby som ušetril tieto osoby od prípadných nepríjemností. Pre tú
istú príčinu nebolo možné dostať ani lekárske svedectvá Francúzsky spisovateľ Emil Zola prišiel do
Lurdu. Uvidel tam zázrak, a predsa vo svojom románe Lurd sa vysmieva z Lurdu.
Prišiel som do Turzovky, slovenského Lurdu. Je pravda, že som nekonštatoval
nijaký viditeľný zázrak, ale aj napriek tomu verím, lebo som zacítil u tohto
ľudu tú vieru, o ktorej už apoštol sv. Ján mohol napísať: 'Naša viera je tým
víťazstvom, čo premohlo svet."
Komunisti sú nateraz ešte pánmi tejto krajiny, ale srdce tohto ľudu
nepatrí im; patrí Bohu a Márii, Matke nášho Pána.»
Lašut bol naposledy na Živčákovej v roku 2008
Posledná rozlúčka s Matušom Lašutom na hore Živčák,
kde sa mu údajne zjavila Panna Mária.
Matúš
Lašut zomrel vo veku 94 rokov 9. Augusta 2010
Lašut zomrel vo veku 94 rokov 9. Augusta 2010
19.
októbra 2008 bola Živčáková vyhlásená za pútnické miesto.
októbra 2008 bola Živčáková vyhlásená za pútnické miesto.
Stavba
nového chrámu sa má skončiť v roku 2015.
nového chrámu sa má skončiť v roku 2015.
Mal
by mať kapacitu 3-tisíc ľudí a bude stáť vo výške 756 metrov nad morom.
by mať kapacitu 3-tisíc ľudí a bude stáť vo výške 756 metrov nad morom.
OBSAH
Turzovka — slovenský
Lurd?
Vizionár Matúš Lašut
Zjavenie Panny Márie
Ďalšie zjavenia
Prenasledovanie
Pramene
Čo hovorí Matúš Lašut?
Svedectvá o Turzovke
Uzdravenia v Turzovke
Svedectvo kňaza
Slovenská tlač o Turzovke
Potvrdenie našich informácií
Lasákova socha
Zmysel turzovských udalostí
Aký postoj máme zaujať k
Turzovke? .
Turzovka za hranicami
Knihu Turzovka — slovenský
Lurd?, ktorú zostavil Štefan Senčík S. J., vydali v druhom vydaní slovenskí
jezuiti v Cambridge, Ontario, Kanada roku 1982
jako intresantno kako da to misto tako slabo reklamirate dragi slovaki pa ljudi bi dosli da znaju ??????????????????????????????????????????????????????+
OdpovedaťOdstrániť